27 augusta 2007

V tieni eukalypta 3 -Martin Kizúr

Portrét
http://members.ozemail.com.au/~kizur/martin/ Objavovanie skôstov tajomnej komnaty. „Izolovať nejakú priamu príčinu, ako dôvod na vyletenie do sveta, nemôžem. Nejde to. Môj krok bol podnietený klbkom dôvodov a dôvodíkov a teraz sa tu odvolávať na politiku, nacionalizmus, rasizmus a podobné atribúty čo sprevádzajú žitie mimo vlastnej etnickej krajiny, je nezmysel. Oni jestvujú všade. Všade na svete sú medzi rovnými aj tí rovnejší.“
Martin Kizúr 1957 -
Koľko Kovačica, stredisko nie len slovenských, ale aj juhoslovanských naivných maliarov ovplyvnila životné povolanie, životnú púť M. Kizúra, alebo zase koľko on ovplyvnil prejav a štýl niektorých maliarov, môžeme len hádať, špekulovať a robiť si vlastné hypotézy. Narodil sa a i vyrastal v Kovačici. V čase, keď uzrel tento svet, v Kovačici sa naivne prebíjali naivní maliari Jonáš, Chalupová, Kňazovic, Paluška a ďalší. Maľovali svoje naivné videnie dedinského života Slovákov. O tomto slovenskom živote na ich plátnach, svetová kritika už niečo povedala. Asi málo toho vie, takže ich štetcom zachytený život nášho človeka, našej národnosti v tých končinách, nadobúda cele iné, celojuhoslovanské rozmeri. V ich obrazoch je však skonzervovaná realita žitia nášho človeka zo žírnych polí Vojvodiny, v časovom úseku medzivojnového a tesne povojnového obdobia. V nich je doznievajúca fáza dedinského hospodárenia, dedinskej idyly skorej nástupu mechanizácie. Dedina, človek, hospodárenie skorej nástupu priemyselno-tovarovej výroby. Dedina, človek, skorej agrobiznisu. V Kovačici, v prostredí kde všetci štetca súci sa snažili maľovať, afirmovať sa aj na tomto poli, privyrobiť si, zarobiť si, vyrastal aj budúci umelec. Naivné umenie bolo „objavom“ a i nejakým hitom práve v šesťdesiatých, sedemdesiatých rokov a Martin všetkých týchto maliarov nie len poznal , ale sa s nimi aj stýkal, sledoval ich tvorbu a pravda túžil prerásť ich naivný štýl. Po absolvovaní základnej a strednej školy, zapísal sa na fakultu výtvarných umení v Belehrade. V 1981. roku tam aj diplomuje. V 1985. r. už získal aj titulku magistra a po príchode do Austrálie, v 1993. roku, už mal aj diplom z Royal Melbourne Institute of Technology, z oblasti aplikácie výpočtovej (kompjuterovej) techniky v grafickom dizajnovaní. Počas štúdií v Belehrade, často navštevoval rodnú Kovačicu, stýkal sa s tamojšími umelcami naivného maliarstva a na nich prenášal v škole, na fakulte naučenú techniku skicovania, kompozície a pod. Po skončení štúdia, M. Kizúr sa na určitú dobu zamestnáva v belehradskom múzeu, ako pomocník kustóda. Po čase však prechádza do Kovačice, svojho rodiska a uplatnenie nachádza v tamojšej galérii naivných maliarov a aj ako prednášateľ umenia na lokálnej škole. Za tých niekoľko rokov sa mu podarilo usporiadať aj 9 samostatných výstav. Často, s paletou v ruke, cestoval svetom, vlastne Európou. Navštevoval strediská európskeho umenia a ako hovorí, na týchto cestách hľadal seba. Hľadal svoj vlastný prístup ku videniu okolia, vlastný prejav tohoto videnia. Relatívne krátke pobyty v Paríži, Prahe, Ríme, Amsterdame, či aj v Nemecku, Dánsku, Maďarsku, na Slovensku... nestačili na zbavenia sa pút z rúk a duše. Potreboval zažiť úplný zlom a tento zlom poskytovala Austrália. Len tu sa mu vraj podarilo objaviť sám seba, dozrieť vo vlastnom chápaní. Ešte ako žiačik sníval o širokom, ďalekom, neznámom, ale aj lákavom svete. V jeho detskej fantázii cestovaním svetom, Austrália začínala dominovať. Prístupné písané materiály o tejto krajine skoro ani nejestvovali a preto sa vo fantázii chlapca tento svet na opačnom konci zemegule, začal zabaľovať do čoraz hustejšej ružovej hmly. Zo dňa, na deň, Austrália sa stávala čoraz lákavejšou. Proste, pýtala sa „objaviť“. Medzi fantáziou a realitou a realitou bola priepasť. Nenachádzal žiadne písané materiály. V najlepšom prípade ak aj niečo objavil, prečítal, ten zápis sa hraničil s absurdom. Nič reálne na vytvorenie si reálneho obrazu. Postupne však v tej ružovej hmle začal uzerať kontúry slnkom spálenej krajiny. Na dvere austrálskeho veľvyslanectva prvýraz poklopal ešte v študentských rokoch. Tesne pred diplomovkou. Veď každodenne prechádzal vedľa nich, nuž raz, spolu aj s budúcou manželkou zaklopali. Tu im ale povedali, že krajina zatiaľ nepotrebuje profesionála jeho profilu. To ho prekvapilo. Nepoznal však skutočnosť. Aj tu sa dáva dôraz na výchovu vlastných profesionálnych kádrov, včetne aj umelcov a možná medzera sa vyplní z „tradičných“ zdrojov, Británia, Amerika, Západná Európa. Zase sa minulo niekoľko rokov kým zozbieral síl a znovu klopal. Tentoraz sa dvere otvorili. Austrália práve potrebuje aj jeho talent, schopnosti. „Čím skorej si zožente potrebné dokumenty“, radili na veľvyslanectve. Tých dokumentov však bola nemalá hŕbka. Okrem potvrdení o profesii, potreboval aj také potvrdenia, ako napr. že nebol zákonom stíhaný. Ani on a ani manželka, ba že ako otec, tak aj starý otec nikdy sa nebavili žiadnym kriminálom, nikdy nesedeli „v chládku“, neboli vojnoví zločinci, že nikto z rodiny nie je nakazený vírusom AIDS a že ho, ako potenciálneho vojaka (chýlilo sa k občianskej vojne), Juhoslávia prepustí. A rad ďalších podobných potvrdení, vysvedčení a pod. Všetky tieto potrebné a zbytočné papiere, vyznamenania, povolenia atď. diplomatickou poštou cestovali do Canberry na preverenie, schválenie, proste na procedúru. Ešte tam aj nejaká úradníčka veľvyslanectva cestovala priamo do Kovačice, aby na tvári miesta preverila jeho identitu a od školských detí a ďalších kontaktov, získala aj dodatočné informácie. Všetko dopadlo dobre. Kvalifikáciu mu uznali podľa ustálenej praxe, o stupeň nižšie, čiže uznali mu úroveň bakalára. Keď sa tie mračná nad Juhosláviou už poriadne nakopili, ktoré už jasne svedčili o blížiacej sa občianskej vojne, keď rôzni šialenci nacionalisticko-šovinistických farieb začali už otvorene pochodovať, dokazovať svoje „pravdy“, získavať si priazeň oportunistických politikov a obalamútených más, prišla správa z veľvyslanectva: Urýchlene sa baliť a čím skorej vycestovať. Na otáľanie nebolo času. Z toho trochu usporeného, z peňazí získaných odpredajom nábytka, štúdia, vyplatila sa letenka na jedno z posledných JAT-ových lietadiel do Austrálie. Už aj leteli, opúšťali starú vrtošivú Európu. Leteli do neznáma. Do Austrálie. Do krajiny, kde nemali nikoho svojho a nikoho ani priamo nepoznali. Trochu informácií im však poskytli články v „Hlas ľudu“. Hlavne umožnili im vytvoriť si aspoň akú, takú predstavu o Melbourne, nuž rozhodli sa pre toto mesto. „Auto uháňalo, Kovačica bola čoraz ďalej a my sme ešte vždy neverili, že odchádzame, utekáme, že sa nám podarí vyviaznúť“, hovorí Martin. „Každé ráno zore boli čoraz červenšie. Predzvesť katastrofy. Kým sa jedným oči skrvavili, zatiaľ tým druhým beľmo zatienilo zrak. Cestou ku letisku kontrolovalo nás až niekoľko policajtných a vojenských hliadok. Všetci nám hľadali nejaké sivé miesto v dokumentoch. Nenašli. Na letisku zase skoro žiadneho civila. Iba uniformy, samopali a hliadky. Všetci nám kukali do pasov, papierov, dokumentov. Všetci nám kontrovali identitu, povolenia... Nasadli sme. Lietadlo sa odlepilo od štartovacej dráhy, pisty. Už letíme, ale aj odletíme? Nevrátia nás späť? Odbehneme od blížiaceho sa chaosu? Len keď sme cez okno už nevideli skoro nič, keď ubehlo zopár hodín, uverili sme, že aj prídeme tam, kam máme namierené.“ „Sama cesta, ten let, nič zvláštne. Nepredstavovalo to žiadnu, akože avantúru. Nudili sme sa a pod nami sa míňali krajiny s čoraz exotickejšími menami. Ako sa hodiny míňali, tak sa duša začala vyhrabávať z tej všetkej ťažoby. Pravda, leteli sme do neznáma, ale ani tá nezvestnosť nebola taká ťažká, aby vysunula záťaž reality od ktorej sme utekali. Realita dianí, čo zostávala za nami a ktorá hrozila rodákom, čo sme ich tam nechali. Bolo to len niekde po pristatí v Singapúre, keď sme si spomenuli, uvedomili si, že nestihli sme svojim povedať ani poriadne Zbohom. Nebolo času ani na poriadne stisnutie ruky, na teplý bozk, na slzu. Kto vie, či ich už dakedy aj uvidíme“. „Sydney, jeho letisko, predstavoval ďalší šok. Našli sme sa v tranzitnej čakárni, a nikde žiadneho vojaka. Nikde žiadneho policajta v rovnošate. Nikde žiadny samopal a my zvyknutí na kontroly podľa chúťok každého, stískali sme v rukách tie dokumenty. Mávali sme nimi, ale nikto nič. Nikto si nás ani len nevšimol. Ukazovali sme ich už aj nejakému upratovačovi, lebo tento mal nejaký rovnošatový oblek. Tento človiečik nám ukázal, že vraj tí tam nonšalantní páni nám vraj pomôžu. Aj títo mali nejaký rovnošatový oblek. Modré košele, krátke nohavice, vysoké ponožky, ale žiadnej pištole, obuška, či s uniformou súvisiacu „ozdobu“. Letmo sa pozreli do pasov, na letenky a ukázali nám, kde sa máme zaradiť na let do Melbourne.“ „V Melbourne sa to opakovalo. Nikde vojaka, policajta, obuška, samopalov. Zobrali sme si tie kufríky, náš celý majetok a čakali. Nejaký prívetivý colník pristúpil aj ku nám a ukázal nám, aby sme sa vraj zaradili na tamtú linaj, lebo sme vraj prisťahovalci. Ako vedel, že sme svieži, noví, ani dosiaľ sme na to neprišli. Pri akože kontrole, do pasu nám uderili vstupné razítka a zavinšovali: „Vitajte v Austrálii“. Bolo po paráde. Ešte len tak, akoby mimochodom, spýtal sa nás, či sa máme kde ubytovať. Mali sme. V ruke som stískal ceduľu s adresou kamarátovho kamaráta, krajana Michala Omastu. U nich sme si našli prvý kútik na uchýlenie sa. Dlho sme ich však neobťažovali. Naskytla sa príležitosť prenajať si dom u ďalšieho krajana, Ľuboša Piláta, zo Slovenska“. „Po takomto „osamotnení sa“, na rad prišli ďalšie záležitosti, ako je zápis na jazykové kurzi, zápis syna do školy, zahlásenie sa na úrad práce, vybavenie si dokumentov pre zdravotné a pod.“ „Do sveta sme nešli bez angličtiny. Mali sme už nejakých vedomostí, nejaký základ. Navštevovali sme „Kolarčev institut“ v Belehrade, ale hneď sme aj zistili, že tie naše jazykové vedomosti sú naozaj len tie najzákladnejšie, mizerné. Tu sme začínali s kurzom od základu. Prešli sme na vyšší stupeň, až sme to zdolali na stupeň jazykového kurzu pre vstup na univerzitu. Mne medzičasom, že som sa už v prvý rok úspešne predstavil aj ako odborník vo svojom povolaní, uznali aj hodnosť magistra. Manželka Miluška zase získala povolenie zápisu na fakultu farmácie, kde si robí doplnkové predmety“. „Syn Karl v čase príchodu do Austrálie bol už bilinguálny. Na prváčika plynule hovoril ako po slovenský, tak aj po srbský. Trvalo mu to asi pol roka aby sa mu jazyk „rozviazal“. Aby začal plynule hovoriť aj po anglícky. Na konci školského roka už aj z tohoto predmetu bol medzi prvými v triede. Škoda, ale aj ďalej je len bilinguálny. Unikol mu srbský jazyk.“ „Zdolanie reči, angličtiny, pomohlo. Otvorili sa nám nie len ústa, ale aj uši a oči. Nezakotvili sme na úrovni prvých dní, či neživíme sa z konzerv pamiatok a spomienok na starý kraj. Zapojili sme sa do tunajšieho života a plávame v prúde celoaustrálskom“. „Ako čo manželka všetkú svoju energiu usmernila na fakultu, ja zatiaľ maľujem a hľadám si cestu k úspechu. Za pomoci tunajšej krajanskej kolonie, menovite za pomoci Jána Belániho, ale nesmiem zabudnúť ani na iných, usporiadal som aj svoju prvú výstavu obrazov. Myslím na prvú moju v Austrálii. Zároveň som bral aj účasť na mnohých spoločných verejných výstavach tunajších umelcov a verte mi, mal som aj určitý úspech. Všimli si ma. Všimli si moju tvorbu, ba nie len to, ale som zatiaľ už získal aj niekoľko uznaní, vyznamenaní, ako napr. v Alice Springs, z Art Gallery v Caulfield, zo Stanthorpe Art Gallery v Queenslande, ktorá už aj kúpila jeden môj obraz atď. Zúčastnil som sa aj výstavy v Spojených štátoch, priamejšie v Miami na Floride, ale hlavne sa zapájam do rozličných prehliadok výtvarného umenia v Austrálii“. „Čo mi Austrália dala?“ „Nuž je to nad očakávanie. Kým občianska vojna ničila a i zničila mnohých kamarátov, kolegov, odučila ich videnia peknoty, zatiaľ moja tvorba má svoju kontinuitu. Zbavil som sa absurdu, bezzmyslu vlády nedopečených expertov umenia, expertízy samoukých lokálnych poltrónov kultu múz a ich laického hodnotenia umeleckého prejavu. Práve od nich a to v nemalej miere, ako mne, tak aj ďalším priateľom závisela peršpektíva ďalšej tvorby a hlavne žitia. Tu, no nebolo to okamžité, zbavil som sa vlastných pút. Získal som svojdruh duševnej slobody a pokoja. Nie som zaťažený politickým úzadím svojho prejavu. Svojou tvorbou nemusím vyjadrovať žiadnu ideologickú a politickú patričnosť. Tvorca, umelec sa nehodnotí žiadnym iným kritériom, ako svojim dielom. Svojou prácou. Súdia, hodnotia ma podľa kvality ideologicky nezaťeženej tvorby“. „Negatívny uhol žitia v Austrálii“? „Škoda, ale ešte vždy trpím, vlastne všetci my z „východu“ trpíme záťažou pôvodu. Keby sme tak študovali na „západe“, tam získali svoje kvalifikácie, boli by sme vítanejší, uznávanejší. Takto a to i vedľa lepšej a dôkladnejšej teoretickej podkovanosti, pôvod nás brzdí. Dúfam, že raz zdolám aj túto bariéru. Tunajší umelci, na výnimky, všetci sú tzv. Freelancers, nezávislí, na voľnej nohe a kupci umeleckých diel i keď hľadia na kvalitu, predsa prihliadnu aj na podpis umelca, na jeho meno, na jeho pôvod, na jeho reputáciu a s tým pravda je spiaty aj potenciál zárobku, cena obrazu. Mňa osobne i keď vždy a všade podčiarkujem, že som Slovák, predsa brzdí práve tá občianska vojna v Juhoslávii. Brzdí ma Vukovár, Bosna, Srebrenica, Mostar... V ich očiach, v očiach kupcov nefigurujem ako Slovák, ale Juhoslovan. Ako človek divokého temperamentu, ako človek s pomýlenou filozofiou žitia, spolužitia. Skorej barbar, súčasný Vandal, ničiteľ kultúrnych hodnôt človečenstva, ako jeho spolutvorca. Možno, keď raz prestanú „spievať“ delá, rakety a zase sa uzve omamný spev múz, po rokoch zabúdania a liečenia, aj z nás sa stanú civilzovaní umelci. V kruhu obdivovateľov umenia sa staneme vítanejší.“ „Keď tak človek, akoby hupol do nového prostredia, musí zabudnúť na staré priateľstvá, starých priateľov, známosti, avšak vo svojom srdci má vždy teplý kútik aj pre nich. Tu sa však musia budovať nové priateľstvá, nový kruh známostí a hľadať si nových priateľov. Okrem krajanov, čo je samozrejmé, prvý kontakt, prvú známosť, prvé priateľstvo sme nadviazali so susedmi. Keď zistili, že sa im tu vedľa niekto nasťahoval, poklopali na dvere, predstavili sa a na „spriatelenie“ priniesli fľašku šampaňského. S nimi si dobre rozumieme i keď sú to už starší ľudia. Počas II.sv. vojny sused bol letcom britskej RAF a padol do nemeckého zajatia.Naučil sa tam aj novej reči, ale hlavne pocítil, čo to znamená byť cudzincom. Po vojne sa presťahovali sem, do Austrálie a zase sa cítili ako cudzinci. Reč poznali, ale to bolo všetko. Museli si aj oni zvykať na nový život, nové zvyky, budovať si nové známosti a priateľstvá.“ „Máme tu aj kruh rodičov synových školských kamarátov. Veľký počet z týchto sú profesionálovia a tiež prisťahovalci. Hlavne zo Škótska, nuž a tu musím poznamenať, že tie „škótske“ žarty o ich škrtosti sú skorej výmyslom, ako pravdou“. „Kruh priateľov sa ešte dopĺňa aj niekoľkými profesionálnymi známosťami, Miluškinými kolegami z fakulty a mojími žiakmi.“ „Áno, mám aj svojich žiakov. Honorárne prednášam na jednej tunajšej škole výtvarných umení pre dospelých a v laviciach mám napr. okresného sudcu, lekára, čo v záchvate umeleckej horúčky zahodil stetoskop a zobral štetec, meteorologičku čo sa pripráva na pobyt v ľadovom kráľovstve, na Antakrtiku, inžiniera el. výpočtovej technológie, pôvodom zo Sri Lanky, študentku umenia z Paríža a na prekvapenie, aj synovu učiteľku a rad ďalších vášnivcov. Kým si všetci vysoko vážia môj európsky prístup ku teórii umenia, zatiaľ a to hlavne s tu narodenými Austrálanmi mám trochu problém. Ťažko chápu, čo to znamená Traditional a Contemporary Art, čiže tradičný a súčasný umelecký prejav. Ťažko im vysvetliť, že aj ten tradičný štýl svojho času, na určitom vývojovom rebríčku, v určitej historickej dobe, pre tú dobu bol aj súčasný a že dnešný, súčasný štýl po čase sa dostane do priečinka tradičného. Po mnohých debatách, vysvetľovaniach, konečne začali chápať podstatu tejto ani nie toľko mojej teórie.“ „Kontakty s domov sú pomerne labílne. Prvý polrok som nedostal žiadny list od kamarátov. Nikto sa mi nechcel ozvať. Len neskoršie a nesmelo, ozvalo sa ich zopár. S nimi som ešte vždy v kontakte. Píšu mi čo nového v tých starých kruhoch kde som sa aj sám pohyboval a ja im odtialto zasielam rôzne informácie, ilustrácie a pod. Občas si niečo najde miesta aj v „Hlas ľudu“, v Novom živote a pod. z čoho môžem poznamenať, že moja práca je ešte vždy prístupná aj Slovákom v starom kraji. Viem, časom aj tieto kontakty ochladnú. Na scénu prídu noví ľudia a M. Kizúr sa pomali vytratí zo života slovenskej enklávy vo Vojvodine.“ „Keď sa tak pozerám na svoju tvorbu v čase príchodu sem, svoje prvé tu maľované obrazi a porovnávam to so súčasným spôsobom vyjadrovania, vidím zmenu. Udiala sa. Aj sám badám, že som sa už aspoň čiastočne, či postupne sa zbavujem tých pút. Ak sa mi ešte v celej šírke nepodarilo najsť, objaviť sám seba, predsa som na dobrej ceste. Viete, človek na objavenie seba samého, na stretnutie sa so sebou, na stretnutie sa so svojim potenciálom, ale aj jeho hranicami, potrebuje, ba musí vyemigrovať z prostredia, ktoré mu aj nevedome hádže brvná pod nohy, naťahuje rukavice, robí tieň, zakukľuje mu dušu, podlamuje krídla.“ „V emigracii, v cudzine, kde si človek musí zvykať na mnohé zmeny, bezpodmienečne sa aj sám musí meniť, zmeniť. Veď tu v Austrálii aj sama príroda je iná. Jej farby sú cele iné. Intenzita koloritu je na opačnom konci spektra, ba aj sám stred je intenzívnejší. Druhý koniec spektra, sýtosť zelene neustále bojuje so šedivosťou. Človek sa musí nie len uspokojiť so skutočnosťou, ale ju aj objať. Kompjuterová, výpočtové technika, technológia prenikla aj do umenia. Pri grafických dizajnoch sa plne a skoro výlučne používa a využíva práve počítač, kompjuter. O tejto vymoženosti, techniky, mal som informácie aj skorej. Vedel som už niečo, ale prístup ku počítaču som nemal. Len tu som si vyplnil aj túto medzeru. Učil som sa a aj som zvládol túto techniku. Teraz mám v štúdiu aj kompjuterový kútik a vidím, čo to za prah som prekročil. Vkročil som do dosiaľ záhadnej, tajuplnej, neprístupnej trinástej komnaty.“ „Nuž prišiel som sem už menej, viac ako sformovaný umelec, so sľubnou peršpektívou doma, lenže aj s putami čo ma hatili pri vyjadrovaní sa. Odchodom z domu, putá padajú, až skoro padli. Zanechal som pohodlie samoľubného obdivovania možných variant na využívania medzere ktorá sa mi núkala, ale aj vopred mala určený horný limít slobody. Týchto niekoľko rokov samoty, hľadania a objavovania seba, pozerania sa do zrkadla, pozerania sa na prejdenú dráhu, postupne sa mi oči otvárali a aj otvorili. Oslobodili sa mi zakrpatené bunky a umožnil sa mi ďalší kvalitatívny krok. Krok, na ktorý som nikdy ani nepomýšľal a ani nevedel, že som súci ho aj urobiť.“ Ján Kulík. Melbourne 1995. Objavovanie skôstov tajomnej komnaty II. Slovenský Gauguin ? Martin Kizúr. Keď som pred takými 10. rokmi písal článok o tomto našom umelcovi, majstrovi štetca, žijúceho tu v Austrálii, ani vo sne mi nenapadlo, že jedného dňa, presnejšie o 10 rokov budem písať aj pokračovanie. Áno, toto pokračovanie sa proste pýta. Pýta sa vidieť ako sa tu adaptoval, ako sa vynašiel, či pokročil a kam dospel so svojou tvorbou. Rodina Kizúrová už 8 rokov nie je tu medzi nami. Myslím nie je v Melbourne. Presťahovali sa. Teraz žijú v najväčšom tropickom meste Austrálie, v Townsville. Od nás je to asi 3000 km. severnejšie. Pri zakladaní hlavných miest jednotlivých kolónií, koruna dbala, aby tieto boli asi 1000 km. od seba. Tak máme, že Adelaide je asi 1000 km. od Melbourne. Tiež aj do Sydney máme 1000 km. a odtiaľ do Brisbane je to zase podobne. Výnimkou je iba Perth a Darwin. Tam sú tie vzdialenosti väčšie. Museli byť. Od Adelaidy po Perth je už len polopúšť a podobne je aj v smere na sever. Púšť a zase len púšť. Od Brisbanu smerom na sever, osídľovanie už nešlo tak hladko. Tropická klíma, letné monzúny, plno komárov, hadov, krokodílov... proste tento kraj sa osídľoval už pomalšie, ale predsa, na nejakých 650 km. je mesto Rockhampton. Nachádza sa rovno na obratníku kozorožca, čiže na rovnakej výšky, ako je aj slávne Rio de Janeiro. Odtialto severnejšie je už Mackay a odtial, ešte severnejšie, asi 1350 km. od Brisbane, je aj Townsville. Najväčšie tropické mesto v Austrálii. Centrum tropickej oblasti. Centrum výskumu veľkej koralovej priehrady atď. atď. Same mesto má trochu divné pomenovanie, lebo v ang. town = mesto a ten „chvostik“, -ville predstavuje anglícku skratku pre dedinu, village. Hneď si človek aj pomyslí, že ten, čo ho tak nazval, musel trpieť tropickou horúčkou. Možno, ba skorej aj určite, ale príčinou tohoto divného pomenovanie je niečo iné. Hlavným bohatstvom Austrálie dlho bola len vlna a hovädzina. O zlate ešte nikto ani len nesníval, železo, či vôbec kovy a uhlie sa dovážali z Anglicka atď. Ľudia, aby získali pôdu, pomali sa posúvali ako do púšti, tak aj na sever, do trópov. Okrem dobytka, začali tu pestovať aj cukrovú trstinu, vyrábať cukor, v tom čase veľmi vyhľadávaný tovar. Určití podnikatelia zo Sydney, John Black a Robert Towns spoločne vlastnili rad veľkých majetkov v blízkosti dnešného Townsvillu. Pán R. Towns financoval expedíciu, ktorej úlohou bolo najsť vhodné miesto na zriadenie prístavu a založenie mesta. Chodili, túlali sa, až prišli aj do nejakého pomerne vhodného zálivu. Rozhodli sa. Tu bude prístav a aj mesto. Rozhodnutie ovplyvnilo zopár faktorov. Samozrejmé, vhodný záliv, lokálne podnebie (vzhľadom na okolie, na tomto mieste toľko neprší, čo znamená ani zápara nie je taká) a hneď neďaleko pobrežia sa vypína veľký monolyt, Castle Hill (284 m.) výborný orientačný bod pre kapitáňov lodí. Expedícia sa na cestu vydala v 1864. roku a o rok neskoršie už aj mesto začína fungovať, prosperovať, rásť, až hľa, ani 150 rokov neskoršie a tu je asi stotisícové mesto s univerzitou, výskumnými ústavami, vyvinutým priemyslom, rušným turistickým ruchom atď. atď. Proste, tu je rušné moderné mesto, ktorého pôvodný názov bol Cleveland Bay, ale neskoršie, povďační občania si ho premenovali. Nazvali si ho podľa mena hlavného financiéra expedície. Na prudký rast mesta vplývalo aj to, že v relatívnej blízkosti, už v 1870. roku sa objavili bohaté zlaté polia a začali sem prichádzať zlatokopovia z celého sveta. Prečo sa rodina M. Kizúra rozhodla práve pre toto mesto? Spomeniem len zopár príčin. Miluška, Martinova životná družka, po príchode do Austrálie, zdolaní angličtiny... zapísala sa aj na fakultu farmácie, kde na „Monash University“ v roku 1997. aj zdiplomovala. Bola medzi najlepšími a ako taká dostala rad ponúk na zamestnanie a to nie len v štáte Victoria, ale po celej Austrálii. Najlepšiu ponuku dostala z farmácie North Ward v Townsville. Okrem zamestnania, dobrého platu, ponúkli jej aj možnosť postupného získavania účastín v ich podniku, možnosť ďalšieho študovania, chodenia na rôzne sympóziá lekárnikov atď. atď. V celku vynikajúce zamestnanie a vynikajúca peršpektíva na zdokonaľovanie sa. Išla sa tam pozrieť. Cestu platil jej budúci zamestnávateľ. S mestom, miestom, s podmienkami... bola spokojná a spokojný bol aj majiteľ a jeho účastinári. Vzali ju, takže už v decembri 1997. celá rodina letela do trópov. Same rozhodnutie isť tam, ovplyvnil aj fakt, že v meste je vynikajúca univerzita, James Cook a syn Karl dorastal, ba už aj dorástol. Tiež sa zapísal na fakultu farmácie a v 2005. roku aj zdiplomoval. „Vždy som si myslel, že aj z Karla bude umelec a otvoríme si spoločné štúdio, ale on i keď bol nadaný aj do umenia, predsa ani prírodné vedy mu nerobili žiadny problém. Sledoval mamu. Je lekárnik, ale v ňom je aj skrytý umelec. Aj v tejto oblasti vyniká, ba získal už aj rad vyznamenaní. V hĺbky duše prechováva nádej, že raz príde čas, kedy si už ale len dialkove zapíše aj filmovú réžiu. Na to má ešte dosť času. Veď je len 21 ročný. Len teraz sa mu začína otvárať život v jeho plnej kráse.“ „Townsville je krásne mesto“, hovorí Martin „a tu sme už doma. V pravom zmysle, lebo netrvalo dlho a zakúpili sme si aj vlastný dom. Keď sme si hľadali nejaký dom, ani nám nevadilo v akej štvrti to bude, len nech je a na prekvapenie, ani sme nevedeli a kúpili sme si to v jednej z najlepších štvrtí mesta. Hneď vedľa stredu mesta a mora, čiže pláže. Marína, kasíno, Luna park a podobné atrakcie sú nám skoro za rohom. Svojho času skoro celú túto štvrť vykúpil nejaký bohatý lekár. Chcel tu vystavať veličánsky hotel, narobiť parky, prepychové apartmanty, ale mu to nejak nevyšlo. Banka mu nechcela dať takú veľkú pôžičku, nuž všetko to začal predávať. Podarilo sa nám kúpiť posledný dom v ulici. Pravý, ako sa to tu volá „Queenslander“. Tento typ domov sa tu praktikuje. Je vhodný na toto podnebie. Do zeme sú vsadené mohutné stĺpi, asi 3 metre vysoké, na ktorých sa potom stavá dom. Príčinou výšky stĺpov sú tunajšie monzúny, občasné cyklóny (uragán, hurikán, tajfún... závisí v ktorej časti sveta ste), prudké dažde, bleskové pôvodne a pod. Ako všetky domi v starších štvrtiach, aj náš je drevený. Steny sú z novozealandskej a karíbskej jedľoviny, podlaha z tvrdého červeného eukalyptu a strecha je z vlnistého plechu. Takáto strecha v tomto podnebý je lepšia, než škridlica (črep). V noci sa rýchlejšie chladí, v prudkých dažďoch nepremoká a aj na vietor cyklóna je oddolnejšia. Keďže sme blízko vedľajšieho ramena tunajšej rieky Ross, aj táto naša štvrť (North Ward) svojho času bola len nejaký močiar zarastený „mangrovom“ (stromi čo nie len tolerujú, ale si aj vyžadujú slanú vodu) a pravda bolo tu až hrúza krokodýlov, hadov a inej hávedi. Hneď, na samom začiatku jestvovania mesta, začali to navážať, zriaďovať a vysúšať.“ „Náš dom, v ulici Eyre, je skoro vedľa mora. Koralového mora. Z okna vidíme, ako bijú vlny a ako sa hemžia turisti a pozerajúc sa na túto krásu, človek aj dostane nejakú inšpiráciu na maľovanie. Kam koľvek sa pozrieš, máš iný obraz. Je to akoby v nejakom kine.“ „Aj sama tunajšia klíma nám zodpovedá. Máme to podstatne suchšie, ako tí už či severnejšie, alebo južnejšie od nás. Cyklóny nás nejak obchádzajú. Ak nás sem, tam aj niečo zasiahne, tak je to už len chvostik. Aj ten, čo sa práve minul, nazvali ho Larry, o sile vietra až 290 km/h sa nás dotkol len chvostikom, ale severnejšie od mesta, už narobil škodu (priamu), až dve miliardy dolárov.“ „Severnejšie od nás je 8000. mestečko Innisfail a Babinda (asi 1250 obyvateľov). Ako same mestá, ale hlavne okolie, cyklón zrovnal. Zničil na tisíce hektárov cukrovej trtiny, banánových plantáží, plantáže Paw-paw (papaja) a ananasu, ba boli tu aj menšie plantáže čaju a kávy. Len v okolí Innisfail sa pestovalo asi 80% austrálskych banán.“ „V tejto oblasti človek nepotrebuje ani teplomer. Vždy to máme okolo 30°C. Na domoch nieto komínov, takže to naše ľudové, že: z každého komína sa aj dymí, tu vôbec neplatí. Nemame ani ročné obdobia, ako jar, leto... neustavične je leto, iba že je to raz vlhká a raz suchá sezóna. V čase austrálskeho leta (december, január, február) máme sezónu „letného“ monzúnu, čiže vlhko a v čase austrálskej zimy (jún, august, september) je už vyložene sucho.“ „Severnejšie od nás, smerom na Cairns, ďalšie veľké mesto, centrum turizmu, je už trochu inak. Ich zasiahne aj silnejší cyklón, lebo sú blízko Babindy a toto vám je najvlhkejším kútom Austrálie. Údajne tam „spŕchne“ aj vyše 4500 mm. Leje sa, „ako z vedra“. Príčinou tohoto je, že z Koralového mora majú neustály vánok a za mestom sa vypínajú najvyššie dva queenslandské kopce, Mt. Bartle Frere (1622 m.) a Mt. Bellender Kerr (1582 m.). Tu sa to kondenzuje a prší, či leje. (* Mt. Kosciuszsko – občas to najdete aj inak napísané – je najvyšším končiarom Austrálie a nachádza sa na rozhraní štátov N.S.W.a Victoria. Výška mu je 2228 m. S týmto menom najvyššieho končiara na kontinente, Austráliu obdaril poľský cestovateľ Pavel Strzelecki. Ani dosiaľ, ani jeden Austrálan nevie tieto mená vysloviť. Mt. Kosciuszko volajú Mount Kozi – jasko a Strzeleckého, Strez-leky. Ozaj poriadne nám ten človek podkúril.) Cairns, to je už moderné mesto, tiež má do 100 000 obyvateľov a posledne prudko rastie. Je to Mekka tunajšieho turizmu. Odtialto a ku koralovej priehrade, je už len kúsok cesty – loďkou. Sem chodí svetová smotánka milionárov, hercov, avanturistov. Rybačka je špičkovým lákadlom. Ako vnadidlo, na háčik kvačkajú až dve, tri kilové ryby a ide sa na španielske makarely, na „sail fish“, žraloky atď. Koralová priehrada je rajom na ryby, ale aj inú háveď, ako krokodílov, až 62 druhov žralokov, morské, výnimočne jedovaté hady, jedovaté mušle, ozrutánske barakuty, jedovaté medúzy, krajne jedovaté „stone fish“ (ryba podobajúca sa kameňu vo vode), chobotnice, modro prstenkované jedovaté chobotnice atď. atď. Všetká jedovatá háveď tohoto sveta sa tam zhromažďuje.“ „Ani hodinu cesty severnejšie, je Port Douglas. Nové moderné mestečko, s najprepychovejšími hotelami a ani tu nechýba Slovákov. Nejeden náš Slovák z Melbourne práve tu má svoju vilu, apartment a občas si sem zaletí, avšak i vedľa všetkého luxuzu, prepychu, toto je najjedovateším miestom na zemeguli.“ „Austrália je najjedovatejším svetadielom a Port Douglas je najjedovatejším miestom v Austrálii. Z 20. najjedovatejších hadích druhov na svete, v Austrálii je prvých 18 a všetky sú práve tu. Okuliarnik indický (kobra) je len akoby ťa uštipol komár. Tunajší Taipan, to je ale potvora. Nikto nevie ani určiť aká. Dočítate sa, že tu ide o hada, útočného hada s jedom od 18, až 90 krát silnejším, ako má kobra a vedľa neho, hneď na druhom mieste je Brown snake, po čom ide Tiger snake, Copper head atď. atď. Okrem Taipana, všetky iné druhy prenikli do celej Austrálie. V meste Cairns je zvláštna nemocnica, kde ročne majú asi 86 pacientov len na uštipnutie taipanom. Za mestom je tzv. Rain forrest, či vlhký, lužný les, tak by sme to nazvali v našom jazyku, ktorý nedisponuje aj s touto terminológiou a tam je to zase jedovaté. Hady, krokodíli, jedovaté rastliny, jedovaté stromi, jedovaté stonohy, no skoro všetko je jedovaté. V tých lesoch sú jedovaté húsenice, ale aj nejedovaté klokany, aj také, čo sa šplhajú po stromoch, ako opice, alebo madagaskárske lemúri (leňoch), lebo tu nieto opíc, casuary (vták podobný niečomu ako moriak, skrížený so pštrosom, ale na hlave má hrebeň z kosti a neraz vie aj prudko zaútočiť a je tu aj náš lokálny Bigfoot, Yetti, či ako sa to tu nazýva, Yowie (Jovi). Je to vraj opicočlovek, niečo vyšší od dvoch metrov a zdržiava sa hlavne v lesoch Nového Južného Walesu, ale už ho videli aj v tejto oblasti. Neublížil ešte nikomu. Len každého poriadne vystrašil a sú chýri, že práve tu sa zachoval aj tzv. tasmánsky tiger.“ „Ináč, toto je utešený kraj. Všade, na každom kroku je rozkošná zeleň, kvety, štebot vtákov, hlavne papagájov. Tie si vám sadnú aj na hlavu. Proste, toto je pravý raj. Lepšie sme si ani nemohli zvoliť, či o lepšom sa nám ani neprisnilo.“ „Miluška robí v tej apatieky, ja maľujem, ale zároveň aj prednášam na tunajšej univerzite. Pravda, umenie. Karl je práve teraz na „stáži“ v Rockhamptone, ale už mal stáž aj na niekoľkých ostrovoch a život plynie. V pokoji.“ „Keď sme boli v Melbourne, tam tie farby boli nejak šedé. Všetko malo svoju šedosť a tu, no tu je tá farba intenzívna. Intenzívna zelená, intenzívna červená, modrá, žltá. Všetko je krajne pestré. Plné života. Vzalo mi to času, kým som si zvykol na túto pestrosť, či kým som zdolal jej prenesenie na plátno. Hneď po príchode som to skúšal. Namaľoval som nejaké korali a ukázal to známemu, ktorý v tomto meste odrástol a predstavte si, jeho prvá poznámky bola „not enough colour“ (nema to dosť farby). Prekvapilo ma , lebo pri maľovaní som používal tie najsilenjšie farby a jemu sa aj to zdalo šedým. Nič, musím sa isť aj tam podívať. A obdivoval som. Aj farby a aj ten sám komplex živého organizmu. Najväčšieho na svete. Je jediný živý organizmus, čo sa vidí aj z mesiaca. Dĺžka mu je nejakých 1250 nautických míľ, či prepočítané na km. bude to asi 2500. Neponáral som sa (ako na Jadrane), ale tie farby boli neuveritelné. Úchvatné, rozkošné a tie rybyčky, no to bol zázrak. Nevieš čo je krajšie, čo je pestrejšie, či tie korali, alebo tie rybyčky. Všetko bolo ako v tej najkrajšej pohádky.“ „Každý obraz po čase šedne, ale ja si to neustále obnovujem. Tu v meste máme ozrutánske akvárium, kde je asi najlepšia a najbohatšia zbierka tropického koralového mora. Cez to akvárium idete nejakým zasklenným tunelom a tu sa vám to priblíži. Občas si tam odskočím , aby som nezabudol na tú krásu a maľujem. Miešam farby a ťahám štetcom.“ „Ešte v Melbourne som začal maľovať aj more. Ku zálivu Port Phillip Bay som nemal ďaleko a toto more sa dosť podobalo Jadranu, ale nejak serióznejšie s morom som sa začal baviť len tu, v Townsville. Neviete si ani predstaviť, ako sa jednotlivé moria od seba líšia. To človek zbadá len keď sa serioznejšie zadíva na tie vlny, do hlbín a keď spozná jeho náladu. Áno, more ma inšpiruje. Tam nachádzam témy, ale podobne ma nadchýna aj pevnina. Hlavne jej rozkošné tropické rastliny, kvety, ovocie. Tu som urobil celý seriál obrazov na tému Plody tróp (Fruits of the Tropics) a tunajšej verejnosti som sa predstavil práve týmito prácami. V 2003. roku som mal tu prvú samostatnú výstavu v tunajšej galérii Perc Tucker Regional Gallery, ktorá má meno ako jedna z najlepších v celom Queenslande. Mal som úspech. Veľký. Hneď na tejto výstave som odpredal vyše polovicu z vystavovaných diel. Konečne prečítajte si, čo vtedy o tejto výstave písala Mandy Wildeheart do „Bulletínu“. „Sladulinké, vôňavé, šťavnaté, na zabažanie... a to aj bez toho, aby som musela siahnúť po slovníku Nigelly (TV kuchárka)... Fruits of the Tropics ... núka sa návštevníkom, vábi sa ich ovocím, ktoré proste prosí, aby sa dotklo rokou, ochutnalo.... ešte aj tie mŕtve ryby robené akrylikom žiaria živosťou, vitalitou, energiou... Každý obraz je rovnakého rozmeru, 30 X 30 cm. a na ňom sú tie plody podané menej, viac v prírodných rozmeroch a to už či sú tam len samé, alebo v spoločnosti s inými objektami, či neraz je tu aj plátno kde je určitá časť tých plodov podaná až do detailov. Prekrásna kompozícia. Zvlášť ma zaujala Barramundi (vynikajúca ryba tropických zálivových riek), kde ju umelec položil na nejaký stolík, ale ako hlava, tak aj chvost z toho stola trčia, celkom v takej polohe, na akú sme si zvykli hľadieť. Narábanie s úzadím, ktoré zostáva úplne dvojzmyselné, predstavuje príjemnú zmenu, ba až novinu v maľovaní zátišia. Toto len sugerované úzadie u človeka vzbudzuje rozličné city a každý si ho vytvorí sám, podľa citu, cítenia, aby ten obraz mal úplný.... a potom je tu obraz nazvaný proste „Ryby“ (ako úvodný obraz zverejnil ho „Bulletin“ na svojej prvej strane) kde sa musíme zamyslieť a opýtať sa seba: Čo vlastne predstavuje tých niekoľko malých rybyčiek? Sú tie malé rybyčky len na to, aby sme ich zakvačili na háčik, ako vnadidlo pre väčšiu rybu, alebo predstavujú vzácny denný úlovok rybára? Niektoré obrazy Martin namaľoval tak, že sa nám núka aj jeho vnútro, dužina, semiačká... jeho sladkosť... a nie je na nás pýtať sa prečo to tak robil, ale pochopiť, že týmto sa nám jeho obrazi ešte väčšmi približujú. Je to nejaká neočakávaná kombinácia, ale vzrušujúca. Dáva nám viacej koloritu a tu je ešte aj sama technika maľovania. Prostými zásahmi štetca, raz drsnejšie, potom jemnejšie, tým obrazom sa dáva živosť. Tieto štetcové ťahy proste zachytávajú svetlo a tiene. Všetko v jednom ťahu a preto sa na jeho obrazi musíme dívať z rozličných uhlov, vzdialeností, aby odrazu pred nás vyskočili všetky jeho farby, všetky kontúry. Keď som obdržala pozvánku navštíviť aj túto výstavu, vedela som o Martinovi akurát toľko, čo na tej pozvánke písalo: Martin Kizúr, magister umenia, grafický umelec, grafický dizajner a prednášateľ umenia na James Cook univerzite. Jedno však na tej pozvánke chýbalo. Nikde nespomenul, že on osobne je zodpovedný za konštrukciu jeho plátna. Za týchto už hodne rokov, ako novinárka, kritik umenia, videla som rad výstav, ale nikdy a nikde aj tak precízne vyrobené plátna. Vždy tam niečo chýbalo, nebolo to „ako jedno“, ale boli odchylky od štandardu, ba občas aj trochu pokrčené. Náhodou, práve v čase konania bol aj „Týždeň primárnej výroby“ severného Queenslandu. V tomto týždni sa návštevník mohol spoznať ako s tými plodinami na výstave, tak aj s Martinovou tvorbou na túto tému. Aj štátne ministerstvo zorganizovalo zopár akcií v koordinácii s galériou a môžem poznamenať, že sa vynikajúco dpĺňali. Pred samou galériou otvorili aj tržnicu ovocia, takže sa človek priamo z tržnice, z omamnej vône plodov, ovocia, mohol pobrať priamo do galérie...“ Nuž toľko a krásne podáva sa aj náš Martin. Konečne, toto ani nebol jediný článok o jeho tvorbe. Občas sa v autrálskej tlači niečo zverejní, priblíži sa verejnosti aj tento náš umelec. Maliar trópov, slovenský Gauguin. Po tejto prvej výstave v Townsville, Martin mal aj zopár ďalších. Bola tam výstava seriálu pod názvom „Mušle“, potom seriál pod názvom „Koral“ atď. Ani s odpredajom nema väčšieho problému. Vždy sa to vypredá, ba už má aj stálych zákazníkov, čo si z jeho tvorby robia súkromné kolekcie. Takto si tam, pri Koralovom mori žijú Kizúrovci. Voľný čas, ak také niečo vôbec jestvuje, vyplnia si prácou v domácej záhrade, plávaním, alebo večernými prechádzakami po pláži. „Áno, máme tu aj zopár priateľov, i keď nás ešte nepočítajú akože medzi lokálnych. Viete, tu vám je nejaká divná obyčaj. Myslím to vôbec na celú Austráliu. Aby si sa stal „lokálnym“, na jednom mieste musíš byť aspoň 10 rokov. Tu je svet strašne mobílny. Mení ako zamestnania, zamestnávateľa, tak aj adresy, ba aj mestá. Pozrime sa len na Townsville. Každedenne sem dochádzajú kŕdle nových. Posúvajú sa ľudia z juhu, z Victórie, Nového Južného Walesu a iných štátov. Láka ich tunajšia príroda, pomalšie tempo života a relatívny kľud. Dochádzajú aj noví prisťahovalci a to ako zo Spojených štátov, Kanady, tak aj Anglicka, Nemecka, vôbec z celej Európy a čoraz je tu viacej aj prisťahovalcov z Ázie. Len nás, myslím tu Slovákov, nejak nás je málo. Hlavne Miluška stretáva takýchto ľudí. Keď prídu k nej do lekárne, vidia tam napísané jej meno a ohlásia sa. Tak sa jej ohlásil nejaký pán Vlček, už poloslepý biológ, fotograf Zoltán, slovenský Maďar a aj jeden Chorvat, Róko. Mali sme ešte aj nejaké sporadické známosti s Bošniakmi, čo sem prišli počas vojny v Bosne, ale sa im tu nepáčilo. Nepáčilo sa im, že je tu vraj teplo, nuž radšej išli dolu, do Melbourne. Ja si myslím, že to teplo im ani toľko nevadilo, ale potrebovali iné teplo. Teplo ich krajanskej spoločnosti.“ „Pravda, máme aj iných priateľov. Hlavne sa stretávame s manželkinými kolegami, ich rodinami, moji kolegovia a študenti a pravda, aj syn Karl už aj tu mal kruh priateľov, nuž stretneme sa aj s ich rodičmi. Mnohokrát keď tak ideme na tržnicu, do samoobsluhy, či aj na prechádzku, ľudia sa nám zdravia, mávajú, či vymeníme si s nimi aj zopár slov. Poznajú nás. Veď toto mesto a hlavne naša štvrť ani nie je taká veľká. Skoro všetci sa tu navzájomnom poznáme. Ten kruh známostí, či aj priateľov sa stále šíri, nuž vôbec sa necítime byť opustení. Každým dňom sme tu stále viacej doma.“ „Pozná nás aj širšia verejnosť, ale hlavne len po mene, lebo naše tunajšie noviny už veľaráz o mne, či aj celej rodine, písali nejaký článok.“ „S krajanmi doma, v starom kraji, kontakt je čoraz labílnejší. Prestali nám už aj listy dochádzať, takže poštovú schránku skoro ani neotváram. Ak aj, tak len preto, aby som odtial vybral tú kopu rozličných reklam. Keď sa mi aj niekto občas ohlási, tak je to len cestou elektronickej pošty, čiže E-mailom.“ „Dosiaľ som neodmietol ani jedno pozvanie brať nejakú priamu účasť aj na prehliadkach v starom kraji. Účinkoval som hádam na všetkých bienáloch vojvodinských slovenských akademických umelcov v Petrovci, ba občas, keď ma o to poprosia, robím aj dizajn titulných strán časopisov. Len poprosiť, obrátiť sa a radi vyhoviem, avšak nemilo sa ma dotkla správa, že rad mojich obrazov sa využil aj v rozličných knižných vydaniach a to bez môjho vedomia. Prečo ma patričné osoby o tom neinformovali, nespýtali sa či to môžu využiť, zostáva mi tajomstvom. Vždy a každému som pomohol, len nech sa opýta. Nikoho som zatiaľ neodmietol, ale predsa ma takáto zvesť urazila, ba nie len to, ale v Austrálii, či vôbec vo svete jestvuje aj také združenie, ktoré dbá na copyright a členom takého združenia som aj ja. Ako sa mám cítiť, ak ma jedného dňa náhodou informujú, že v tom, alebo v onom časopise boli použité moje práce? Budú sa ma pýtať, či som na to dal súhlas, alebo nie a ja musím odpovedať áno, alebo nie.“ „Hľa, už sa aj rozodnieva. Zore sa červenajú a slniečko začína vykúkať spoza nekonečného horizontu, spoza morských vĺn. Proste vynára sa z mora. To asi boh Helios už priaha svojich levov do zlatého voza a nezadlho sa vydá na púť po oblohe. Veď prečo by aj nie, keď mu to nezunovalo ani po tých niekoľkých tisícoch rokov. Prečo by sa dal na pokoj, práve dnes. Japonci ho nepoznajú, ale aj oni majú s nim spiate rozličné svoje legendy a zvyky. Veď sú krajinou akože vychádzajúceho slnka. Aj tu, podobne ako to bolo v Grécku, či v Japonsku, s východom slnka začína aj príjemný vánok. Budí sa nový prekrásny deň. Poďme na verandu a dajme si aj my trochu toho zeleného čaju s jemnou príchuťou jazmínu.“ Ján Kulík – 2006.
::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::::: Teraz už len tak „Pod čiarou“, trochu srandovnejšie. Viem, vedomý som si, že som vás poriadne vyľakal. Hlavne s tou jedovatou háveďou v ich kraji. Nič som si nevymyslel, iby som sa opieral o tunajšie dáta a tie sú veľmi „prozaické“. Úmyselne som tam nechcel spomenúť aj ďalšie potvory. Je ich ešte hodne. Pravda, v mestách už nie sú, ale stretnete sa s nimi hneď za mestom. Ten Port Douglas tu vývodí. Prečo? Tak za „chrbtom“ má prekrásnu rezerváciu tropických lužných lesov, „Daintree“. Raj pre všetko. Tu sa koralová priehrada proste opiera o pevninu. Na pevnine, v tomto lese, všetko rastie. Všetkým prosperuje dostatok vlahy. Svojho času, pred asi 15. rokmi, ako štátna vláda, tak aj federálna vláda sa rozhodli, že to izolované mesto Cooktown (z druhej strany lesa), napoja na „zvyšok“ Austrálie. Cooktown je pekné, malé mesto (1400 obyvateľov), ale má svoj historický význam a vynikajúce okolie. Ťažko sa tam dostať. V čase letných monzúnov je úplne izolované. Keď kapitáň James Cook „objavoval“ Austráliu, práve tu mal nehodu. Na tých koraloch „rozdrapil“ dno svojej lode „Endeavour“ a museli pristať. Tu si opravili loď, čo trvalo trochu dlhšie, ako len obyčajná zastávka, takže toto mesto aj dnes sa vystatuje, že bolo prvou polopermantnou osadou Európanov na tomto svetadieli. O tento primát však bojujú aj ďalší, lebo sú miesta, kde aj dnes jasne vidieť, že skorej nich tu boli aj Feníčania, Egypťania atď. Po sebe zanechali hieroglyfi. Študuje sa ich. Tak, vlády sa rozhodli, že cez ten lužný les vybudujú modernú dialnicu, ale beda. O pláne sa dopočulo aj hipikom, zeleným a ďalšín „lunatickým“ elementom a tu sa vám vystrájalo. Váľali sa v blate, kolísali sa v korunách stromov... ba jeden sa rozhodol aj na „drastickejší“ krok. Vykopal jamu, nalial tam betón (akoby sa aj ten cement nerobil použitím energie a „devastovaním“ prírody), do toho betónu dal hrubú reťaz, na druhý koniec reťaze položil garíčku a do nej si vstrkol rodinný drahokam. Policajti prišli a bili. Hlava, nehlava. Ani nevedeli, ale nejak ho sotili a bolo po drahokamoch. Nevedome ho vyškopili. Dnes je z neho asi sopránový spevák. Svojho času, v 1935. roku do tejto oblasti boli privezené aj malé žabky z oblasti Karibského mora. Tunajšie plantáže cukrovej trstiny začali chabnúť. Požierali ich chrobáci, nuž vtedajší vedci sa rozhodli pre „bilogický“ zásah. Priviezli sem celkom maličké žabky čo mali veľký apetít na chrobákov, lenže tie žabky „oleniveli“. Keď sem prišli, z jedálneho lístaka si hneď vyhodili chrobákov a začali jesť iné. To im asi chutilo, lebo onedlho z malých žabiek sa vyvinuli ropuchy o veľkopsti asi jednej stopy. Nestačilo ani to. Stali sa aj jedovatými. Dnes už „zaplavili“ územie od Innisfail, Townsville, až po Darwin a približujú sa aj ku Sydney. Keďže „pekne“ skackajú, lákavé sú ako pre mačky, tak aj psov, lenže sú aj jedovaté a tak domáce zvieratá masove hynú. Zatiaľ si ich „lovia“ len už zostarnutí hipikovia a derú ich. Z kože robia rad tašiek, puzdier a pod. kým súčasní drógoví adiktovia, keď im nedočahuje „päta k uchu“, so sebou si nosia žabu a lížu ju, ba z nej si robia aj čaj a potom, ako šlialení tancujú po celý deň. „ Nema problem “. Zajtra si chytím ďalšiu žabu. Druhá svetová vojna sa nemilo dotkla aj Austráliu. Japonci sa vylodnili v Novej Guinei (vtedy pod správou Austrálie) a zvádzali sa tu tuhé boje. Všetci poznajú Guadalcanal, ako ostrov Koralového mora, kde sa Američanom podarilo zastaviť Japoncov, lenže ešte o prudkejších bojoch v Milne Bay a Kokoda Trail na Novej Guinei sa už menej vie. Tu Američania hrali len epizódnu úlohu a práve tu nastal obrat. Tu ich zastavila armáda Austrálie a od toho dňa začal aj ústup Japoncov z Pacifiku. Boli to úžasne krvavé boje. Bránilo sa nie len Novú Guineiu, ale priamo aj Austráliu. Tu sa lámali bojové kópie. Tu sa hynulo, ako „na Kosove“, lebo Japonci už začali bombardovať aj Darwin, okolie a približovali sa aj ku Townsvillu. Podarilo sa ich zastaviť, avšak Townsville počas celej vojny fungoval, ako veľká vojenská základňa. V prvých dňoch jeho funkciou bolo ak aj nie úplne zastaviť prenikanie Japoncov, tak aspoň nejak stabilizovať líniu Brisbane – Broom (pokiaľ sa myslelo ich „pustiť“ ). Neskoršie Townsville fungoval, ako základňa pre zásobovanie bojísk v Pacifiku. Okolo mesta sú samé tuneli, chodby, podzemné haly, všetko je deravé, ako švajčiarsky syr. Toto bola hlavná základňa americkej expanzie do Pacifiku. V čase, keď tam bolo na tisíce vojakov, plné kasárne, zjavila sa choroba. Kasárne sa začali prázdniť a nemocnica plniť. Choreli chlapci. Choreli na zatiaľ neznámu nemoc. Odrazu tu bola horúčka, zimnica, ukrutná hnačka, napuchnutie klbov a boľasti väčšie, ako v najhoršom záchvate reumy. Nemôžeš sa ani pohnúť, ani myknúť, ani ležať a ani stáť. Horšie od malárie. Doktori sa obhaňali, ale lieku nenachádzali. Nenašli ho ani dosiaľ. Vtedy to nazvali, že vraj „Ross River Fever“, čiže horúčka z povôdia rieky Ross, ktorá tečie priamo cez Townsville. Táto horúčka je známa a rozšírená po celej krajine. Mal som ju aj ja. Niečo strašné. Vyliečiť sa nedá, len zaliečiť. Rozširujú ju komáre. V Queenslande najpopulárnejším pivom je XXXX (four Ex). Je vynikajúce dobré, ale s nim je už spiaty aj žart. Vraj tí tam v Queenslande toto pivo si nazvyli XXXX len preto, že nevedeli, ako napísať BEER (pivo). Každý Queenslanďan je pre južnejších obyvateľov, ako sú tí v N.S.W., Victoria, alebo aj juhoaustrálanov, vždy len banana benders. Nikto ich inak ani nenazve. Prečo? Tak tam sa pestujú banány a aby tieto boli aj „pekne ohnuté“, všetci Queenslanďania ich ohýnajú na kolene. Bender = „ohýnač“, ten čo niečo ohýna, okrúca. Kým som ešte bol v zamestnaní, môj šéf Dr. Brett Currie musel úradne do Townsvillu na univerzitu. Chcel sa na tvári miesta spoznať s nejakým výskumom z tamojších polí olejovej škridlice (sú ohromné), ale zle pochodil. Prišiel tam odpoludnia a vrátnik mu povedal, že je blázon, keď chodí v takej nevhodnej hodine. Blázon je vraj každý, čo začne robiť dopoludnia a ešte väčší je ten, čo robí aj po obede. Namiesto pol dňa, chudák strávil tam celý týždeň. V rokoch 70-tých a 80-tých, premiérom Queenslandu bol Joh(an) Bjelke Petersen (evanjelik), vodca tamojšej strany poľnohospodárov, plantážnikov, krajne pravicový a „zadubený“. To tu bolo smiechu. Pre neho, aj samé Brisbane bolo na úrovni Melbourne, Sydney, Adelaide, čiže sofistikované (kultúrne) mesto. Mesto, ktoré jeho štátu nedopraje prosperitu. Vtedy aj vyšiel s plánom dovozu trenovaných opíc z Thajska, čo budú v Townsville a v Cairns z pouličných paliem oberať kokosové orechy, aby nedajbože nepadli na hlavu turistovi a z toho nebol aj súd. Nuž, Queensland je pre Autráliu to, čo pre Slovákov Záhoráci, pre Juhoslovanov, Bosánci, pre Američanov Texašania a Hill billies, proste robia sa na nich žarty, akoby aj tí ľudia nepochádzali pôvodne z juhu. Áno, skoro 70% queenslanďanov je buď z Victórie, alebo N.S.Walesu. Zvyšok tvoria už len ich deti, alebo aj priamo tam prišlí prisťahovalci a pravda aj domorodci. Je to pekný, ale drsný kraj. Konečne ani v samom raji nebolo všetku na výbornú. Aj tam bola tá jabloň (strom znania) a bol tam aj had, pokušiteľ. Na pridanie k tomuto bolo by ešte hojájhoj, ale prečo, načo? Pozdravuje................. J.K.

Super pre vasu firmu

Čítame...

*** MENÁ *****

>A<>B<>C,Č<>D<>E<>F<>G<>H<>CH<

>I<>J<>K<><>M<>N<>O<>P<>Q<>R<

>S<>Š<>T<>U<>V<>W<>X<>Y<>Z<>Ž<>

***Etymologický slovník***********

<A-C><Č><D,Ď,Dž><><><><><><H>

Autorské práva:

http://Kruhy.blogspot.com

nassinec@gmail.com