31 augusta 2007

V tieni eukalypta 5, Samuel Poniger

Tempus fugit – čas letí (plynie)

Sámuel Poniger
1936 - 2007

„Neviem kto bol ten človek, ktorého výrok „Tempus fugit“ najdeme napísané na mnohých starších hodinách v našom obchode, ale neraz ma navedie ku rozmýšľaniu.“
V staroveku, ale aj v novoveku, ľuďom stačilo vedieť, že ten čas plynie. Pomali, ale neustavične. Pred nim sa nedá utiecť, schovať, či ani ho ignorovať. Nič na tomto svete nie je stále, okrem zmeny a aj táto podlieha času. Už v staroveku, v tom embryu západnej kultúry, grécky antický filozof Heraclitus poznamenal, že do tej istej rieky nemožno dvakrát vstúpiť. Aj on si všimol, že čas letí, plynie, uniká a týmto sa aj všetko mení. Nič nie je stále a trvalé. Konečne, aspoň čo sa týka Európy, Gréci boli tí, čo ako prví, si všimli, ba nie len všimli, ale aj zapísali, že pred časom únik je nemožný. Podľa mena ich boha Chronosa, pred ktorým sa neuchránili ani jeho deti, dnes máme nie len chronológiu, chroniku... ale aj chronometri. Precízne aparáty na meranie plynutia času.
S rozvojom technológie, priemyslu, človek začal naháňať čas. Do vtedy, čas naháňal jeho. Bolo to krásne obdobie v evolúcii človečenstva. Proste, hnal ťa čas a teraz? No teraz my ženie čas, ba čo viacej, ak sa považuješ za člena spoločenskej smotánky, musíš na dovažok nahaňať aj mladosť. Hľadať ten kamienok večnosti. Ako Drakula, či čachtická pani. Musíš naháňať čas a jedine čas. Ak sa tu „zmeškáš“, neminie ťa „vyradenie“ zo spoločnosti snobov. Zabudli sme, že našou jedinou funkciou žitia, je reprodukcia, a preto po uliciach vidíme čoraz viacej väčších, ale aj prázdnych domov. Voľakedy domi boli malé, ale plné. Plné života, smiechu, plaču, veselosti, nádeje. Všetkých nás pomýlili „filozofi iskričkového náhľadu“, čiže filozofi, čo sa zjavia ako meteór a aj rýchlo zhasne ich žiara. Tú starú konštatáciu, že Tempus fugit, američania vo svojej honbe za svojim božstvom, za profitom, za dolárom, prerobili v konštatáciu, že Čas je peniaz. Ako keby sme ten čas naháňali len k vôli tuzemským statkom. To sa konečne prieči aj samému Slovu Božiemu. Človek sa neživý len chlebom. Život je plný krás, ktorých cena sa nedá vyhodnotiť len dukátom. Zlato bolo, je a bude, ale ja, ako jedinec som len teraz tu a nezadlho ma nebude. Zlato v zemi nezhnije, ale človek áno. „Z prachu si a na prach sa obrátiš.“
Je pravda, že v takých krajinách, kde ľudia nemajú hodinky, vládne bieda, ale pravdou je aj to, že kde ich majú, tam vládne stres. Kto je šťastnejší?
V starých dobrých časoch, kým sme nespoznali hodinky, ľud hovoril, že dohorela mu svieca. Keď prišli hodiny, začalo sa povrávať, že odbila mu posledná. Ľudia žili, mreli „vo svojom čase“, ale dnes už počuť aj „predbehol ho čas“, „naháňa čas“. Krok času je čoraz rýchlejší. Tempo žitia sa stupňuje.
„Keď naší predkovia sa vydávali na cestu na Dolnú zem, neverím, že v tom batôžku biedy mali aj hodiny. Čas si merali striedaním sa ročných období, zberom úrod z polí, dorastaním nových generácií, spevom kohútov. Nikdy sa nám nepodarilo zistiť, odkiaľ naša rodina pochádza. Odkiaľ prišiel ten prvý Poniger. Aj same priezvisko zvučí nejak neslovenský. Skorej sa zanáša na nemecký, avšak Ponigeroví už v nedohľadnom striedaní sa generácií, vždy boli Slováci. Prví sa dostali do Petrovca asi hneď pri zakladaní osady, alebo v prvých rokoch jeho jestvovania. Tu sa narodili nové generácie, až časť rodiny prešla aj do Sriemu, do Bingule. Tu som sa už narodil aj ja.“
„Binguľa, po turecký bin + gula vraj znamená tisíc prameňov. Pôvodne to bola srbská osada, avšak stredom 19. st. začínajú sem dochádzať aj Slováci z Báčky, hlavne z Petrovca a Hložian, takže nezadlho tu tvorili asi jednu tretinu obyvateľstva. Tretinu tých chudobnejších, ale aj žilovatejších. Hneď si tu začínajú stavať aj chrám, školy, proste začínajú sa vzmáhať. Hneď v tých prvých rokoch, ako farári tu slúžili synovia najznámejších národoveckých rodín, ako Jesenský, Kvačala, Morháč, Lacko a Ormis. Áno, Ormis, Fedor Ormis, syn profesora revúckeho gymnázia. Tento si tu našiel aj svoj večný odpočinok.“
„Niekde v tom čase, keď už tu žili Slováci, do Bingule prichádzajú aj dvaja bratia Ponogeroví. Prišli z Petrovca.. Peter a Jozef. Jeden bol kováč a druhý kolár. Ponigeroví od nepamäti vždy boli majstrovskou rodinou.“
„Keď sa zakladala slovenská Binguľa, prišlo sem aj niekoľko rodín priamo z Hornej zeme. Jedna z nich bola aj rodina mojej starej matere a z jej rozprávania viem, že to bola rodina Čordášová z Trnavy.“
„Ja som sa narodil v medzivojnovom období a moje školské roky sú poznačené práve týmito udalosťami a hrôzou. Prvú triedu som začal navštevovať v Binguli, v slovenskej reči. Druhú som už robil v neďalekom Erdevíku, zase v slovenskej reči, lebo aj Erdevík je z časti slovenskou osadou. Keďže som bol tu, v Erdevíku, na mínovanie Bingule v 1944. roku sa priamo nepamätám. Počul som len strašné explózie, videl stĺpi dymu a ohňa. Za tri dni, nepriateľ tu vyhodil do vzduchu až 230 rodinných domov, kostoly, školy, kultúrne stánky a pod. Drahý bol účet za sympatie ku partizánom, čo sa skrývali v neďalekom lese. Zaplatilo sa to aj životmi. Hlavne my, Slováci, stali sme sa klobáskou v sendviči.“
„V tom čase Binguľa bola súčasťou chorvatského štátu a tí to chápali, že naše sympatie musia smerovať ku nim. Veď aj historický, počas žitia v Rakúsko – Uhorsku, držali sme vždy spolu a v meru ôsmych rokoch Chorvati poskytovali zbrane pre slovenských dobrovolníkov.“
„Väčšinu obyvateľstva dediny však tvorili Srbi a aj oni považovali, že slovenské sympatie majú smerovať ku nim, ku partizánom. Musia byť usmernené na boj vôči fašizmu, na boj za obnovenie Juhoslávie.“
„Bolo tu však aj niekoľko maďarských rodín a hlavne aj nemeckých evanjelických a títo, i keď v minulosti nechceli podporiť žiadne evanjelické cirkevné stavby (všetko stavali len Slováci), predsa sa domnievali, nádejali, že sympatie evanjelikov budú na ich strane. Nikto nechcel vidieť, pochopiť, že aj my máme právo na svoje vlastné presvedčenie.“
„Po vojne som so školou pokračoval v Binguli, ale už v srbskej reči, lebo s otverením slovenského oddelenia sa meškalo. Len nasledovný ročník so robil v materinskej reči, ale že dedina nemala úplnú osemročnú školu, o rok som zase bol v Erdevíku a zase na srbskom oddelení. Vedomie, že som Slovák, nikdy som však nestratil. To sa iba zosilňovalo a pevne sa tu uhniezdilo, lebo ako žiak, bol som vyslaný aj do Československa. Bolo to v rámci medzištátnej dohody o výmene žiakov, lenže škoda, prišiel aj 1948. rok a vo vlasti predkov, stal som sa cudzincom. Nežiadúcim elementom. Odrazu som zase bol politicky nevhodná osoba.“
„Ako potomok majstrovskej rodiny, aj ja som išiel na remeslo. Starý otec bol tesár. Otec tokár, ale ja som nechcel pokračovať ich chodníčkami. Videl som, že tieto remeslá chabnú, sú na úpadku. Ešte jednu generáciu neprežijú. Rozhodol som sa pre niečo „modernejšie“, peršpektívnejšie a to bolo hodinárstvo.“
„Začal som si hľadať majstra. Prešiel som Vukovár, ale remeslu som sa naučil už len v Báčskej Palánke, u pána majstra Štefana Kurániho, Slováka, pôvodne petrovčana. Dnes sme obaja tu v Austrálii.“
„Po učňovstve nasledovala vojenčina v Maribore (Slovínsko) a v Gostivare (Macedónsko) a po tomto som už „vyletel“ do sveta. Tri roky som robil v prístavnom meste Rijeka, na údržbe rozličných lodných inštrumentov, chronometrov, až raz prišlo, že dosť. Ťahalo ma bližšie ku svojím. Prešiel som do Nového Sadu. Robotu som si zohnal u jedného tamojšieho súkromníka, ale tento nezadlho umrel. Jeho vdova ma prosila, aby som si teraz tú dielňu – obchod prevzal ja, prevzal si to na moje meno a tak sa aj stalo. Tu som zotrval celých 10 rokov. Z N.Sadu už nebolo ďaleko „odskočiť“ si aj do Bingule, Erdevíku a že som bol aj v „tých“ rokoch, začal som si prezerať dievčatá. Oženil som sa so Slovenkou, Annou Rožkovou, z Erdevíku. Ich rodina sa pôvodne prezývala Boldocký, ale keďže v Petrovci (odkiaľ aj oni prišli) bolo tých Boldockových viacej, dostali ako prezývku Rožka. Z Hornej zeme vraj prišli na voloch a keďže tieto mali poriadne veľké rohy, svet ich začal prezývať Boldocký – Rožka. Postupom času sa z nich stali už len Rožkoví.“
„V Novom Sade, v hlavnom meste Vojvodiny, žije hodne Slovákov a aj my sme si tu žili v pokoji. Na dosah ruky sme mali slovenský evanjelický chrám, biskupský úrad, spolok „Šafárik“, či aj slovenské osady v Báčke a v Srieme. Prosperovali sme, no v úzadí bola hrozba nevyhnutnej asimilácie. Keď asimilovať, tak asimilovať, dať sa niekomu pohltiť, ale aspoň tu má človek na výber.“
„Vybrali sme sa do Austrálie. Bolo to skorej „na skusovanie“ sveta a hľadanie si odborných vedomostí. Chcel som sa zdokonaliť vo vtedy najmodernejšej technológii výroby hodiniek. Prečo som teda nešiel do Švajčiarska? Nelákalo ma. Viacej ma lákala Austrália, krajina so sľubnou budúcnosťou, krajina kde sú zastúpené aj všetky špičkové firmy sveta, nuž o inom svete som ani nerozmýšľal. Len do Austrálie. Len sem. Vyšlo nám to. Začiatkom 1970. roku už sme tu boli. Z európskej zimy, hupli sme rovno do austrálskeho leta. O žiadnom tu žijúcom Slovákovi sme nič nevedeli, nuž ani sme si nemohli voliť, kam pôjdeme. Zaradili nás do prisťahovaleckého tábora Bonegilla. Tam sme strávili celé tri týždne a nebolo to ani také zlé. V tábore bolo pomerne dosť zelene, parky, ale hneď za ohradou bola smädná a dopukaná zem. V tej horúčave sme sa strašne potili, lebo nemal nám kto poradiť, že v horúčave najlepšie pomáha teplý čaj. Tí ľudia v tábore, no zdali sa nám, že je to spodina zo spodiny ľudskej spoločnosti. Sama háveď. Možno sme sa aj my im, nezdali byť lepšími.“
„V tábore som si hneď podal svoje papiere o remesle, zapísal sa na úrad pre nezamestnaných a čakal. Presunuli nás do tábora v Melbourne, do predmestia Broadmeadows. Tu to bolo podstatne horšie. Všade vôkol len sám Turek, lebo ich privážali sem. Neďaleký „Ford“ potreboval práve takúto pracovnú silu.“
„Presunuli nás do ďalšieho tábora, do predmestia Preston a tu už to bolo podstatne lepšie. Mohli sme sa dohovoriť po srbský, lebo tábor bol plný Juhoslovanov a že z nich nikto nevedel po anglícky „ani zbliaknúť“, stal som sa aj nejakým neúradným tlmočníkom. Ešte v Novom Sade robil som si aj nejaký súkromný kurz angličtiny, takže nebol som celkom stratený. Niečo som predsa vedel. I keď to bolo strašne, ale pre takých čo nič nevedeli, bolo to ukrutne mnoho. V tomto tábore ma zastihla aj zvesť, že dostal som zamestnanie, mám prácu, ba odrazu tu boli až tri ponuky. Na zozname bol nejaký hodinár z Albury (neďaleko Bonegilly), jeden hodinár z Adelaidy, pôvodom slovenský Žid a melbourneská ústredňa servisu hodiniek značky „Bulova“. Len tu som sa dozvedel, že firmu „Bulova“ založil Slovák, americký Slovák, Jozef Bulova. Hodinky boli kvalitné a firma, či ich výrobok sa rozšíril po celom svete. V tom čase jeho prevádzky fungovali v New Yorku, Kanade, Hong Kongu a vo Švajčiarsku. Išiel som k nim. Okrem toho, že to bola pôvodne „slovenská“ firma, prilákalo ma aj, že oni boli špičkou „revolučných“ elektronických hodiniek. Išiel som na pohovor, či interview. Vedúci sa ma vypytoval na rôzne veci a ja, no čo som rozumel, na to som odpovedal. Bol so mnou veľmi zhovievavý, lebo aj on, na vlastnej koži skúsil, čo je to tá „jazyková bariéra“. Prijali ma. Po rokoch, keď som už mal svoj vlastný obchod, ja som zamestnal aj tohoto dobrého človeka. Robil u nás.“
„V tejto prvej fáze nášho života v Austrálii, so Slovákmi sme sa vôbec nestýkali. Nezaujímali sme sa o nich a ani sme nemali zaujem stať sa súčasťou tunajšej kumjunity. Nezaujímal nás ani spolok a ani cirkev. Typická „majstrovská“ mentalita. Väčšmi nás zaujímalo, ako ku peňazom a pod týmto tlakom, rozhodli sme sa vrátiť späť do Juhoslávie. Nakúpili sme si všetky možné aparáty, hodinárske náčinia a po troch rokoch zase sme boli v Novom Sade. Zase medzi „svojimi“. Zase na stupni, odkiaľ sme vyšli.“
„Buď za tie roky život v Juhoslávii sa zmenil, alebo zmenili sme sa my, ale boli sme tam cudzí. Nevyznali sme sa v tamojšom živote. Nevyznali sme sa v ani v neustále a ľubovolne meniacich sa zákonou, paragrafoch... všade vôkol len samé mýto, podplácanie, „podmazovanie“, protekcia.“
„Podľa vtedy platiacich zákonov, mali sme právo zo zahraničia si priviesť rôzne náčinia na vykonávanie si remesla. Bez cla. V praxi to však bolo inak. Požadovali clo. Žiadali mýto. Podali sme sťažnosť aj na výkonnú radu a ich pomoc bola v tom, že nám odporučili, aby sme si ihneď otvorili dielňu. Zaregistrovali sme sa v N. Sade a aspoň na papieri, ten podnik, firma už jestvovali. S tou kopou papierov, schválení, stvrdzeniek... išli sme na colnicu. Svoje veci sme dostali. Na druhý deň sme už podali aj žiadosť o deregistrovaní podniku, lebo bolo nad slnko jasnejšie, že tu hospodáriť nemôžeme. Predvolali si nás na rozhovor.Boli tu výsluchi, presviedčania... ale my sme nedbali. Letenka do Austrálie už bola vo vrecku a o pár dní sme už zase leteli. Späť do cudziny, ktorá už ani nebola toľko cudzia. Leteli sme z domu, domov. V „Bulova“ nás zase teplo prijali, až sa nás to dotklo a vtedy som sa zaprisahal, že odtialto už nikdy a nikde.Tu je domov.“
„Poctive som robil v tej „Bulove“, ale nezadlho som sa spoznal aj s jedným Maďarom (z Maďarska), súkromným hodinárom, čo sa zaoberal reštavrovaním starožitných hodín. Bol to vynikajúci majster. Po pracovnom čase išiel som k nemu a pomáhal som, učil som sa.“
„Po nejakom čase, hlavne zo zdravotných dôvodov, majster sa rozhodol isť na dôchodok, avšak bolo mu ľúto, aby tento jeho obchod len tak zanikol. Veď to bolo jeho životné dielo v Austrálii. Za tie tri roky, čo som u neho robil, dobre ma spoznal, ba mnohí zákazníci si aj mysleli, že som jeho synom. Ponúkol mi jeho obchod. Teraz som sa ja radil s mojou manželkou. Čo robiť? Toľko peňazí sme nemali. Išli sme do banky a pôžičku sme dostali. Trápili sme sa s odpláckou pôžičky, ale sme napredovali. Zákazníci si ani nevšimli, že sa tu vymenili majitelia. Len nad vchodnými dverami už bolo nové meno. Naše. Poniger.
„Kraj, predmestie, kde sa ten obchod nachádzal, považuje sa za jednu z lepších, bohatších štrvtí, ale ešte lepšie miesto bolo len o niekoľko kilometrov bližšie ku stredu mesta, v predmestí Malverne. Tam je jedna ulica, obchodná, v ktorej sú samé „špecialozované“ obchody. Čakali sme na vhodnú cvhvíľu a keď aj to prišlo, už sme sa sťahovali. Táto nová adresa zákazníkom nerobila žiadny problém. Ľahko si zvykli. Konečne, v celom Melbourne sme len dvaja, traja špecializovaní hodinári. Špecializovaní na starožitnosti.“
„Tých zákazníkov mimo mesta sme hneď cestou pošty informovali, že máme novú adresu. Áno, máme mnoho zákazníkov aj mimo mesta, ba aj mimo krajiny. Občas dostaneme zásielky hodín z najrozličnejších kútov sveta.“ „Ako vidíte, obchod sa nám podobá nejakej aladinovej jaskyni.

Všade plno hodín a hodiniek.

Do tohoto tovaru sme vrazili asi štvrť miliona dolárov. Cestou rozličných aukcií a to ako tu, v Austrálii, tak aj po svete, hlavne v Anglicku, nakúpime staré hodiny, zriadime ich, ošetríme a predáme.“
„Podobne, ako ten „starý“ majster, aj ja som svojho času mal starosti, komu zanechať obchod? Staršieho syna hodiny nezaujímali. Šiel na zubotechniku, ale po zakončení školy, keď videl, skúsil tie starosti so zamestnaním, vrátil sa ku hodinám. Aj z neho je dobrý a šikovný majster.“
„Mladší syn práve zmaturoval a teraz je na prvom ročníku medicinálnej biofyziky. Uči sa výrobe a aplikovaniu rôznych inštrumentov, zdravotných pomôcok a pod. Majstrovská tradícia rodiny pokračuje.“
„V tomto obchode, okrem rodiny, často zamestnávame aj iných. Niekedy je to učeň, inokedy robotník – hodinár atď. Keď potrebujeme dodatočnú pomoc, obrátime sa na toho môjho „starého“ majstra, pána Kurániho, alebo aj ďalších krajanov – hodinárov.“
„Rodinný podnik sa rozrástol a s jeho rastom aj naše korene sú čoraz hlbšie. Myslím si, že sme tu už úplne aklimatizovaní a integrovaní do spoločnosti. Na návrat do starého kraja, vôbec nepomýšľame. Jeden dom sme už dávno stratili a tento nový sme si už úplne vystavali.“
„Keď sme išli do sveta, nemali sme žiadne nereálne ambície, vysnívaný život. Proste išli sme si zarobiť a preto sme hádam nemali ani žiadnych sklamaní.“
Tunajší spôsob života sa hodne líši od toho v starom kraji. Je bohatší a to po každej stránke. Po duchovnej je len zase taký, akým si ho vieme urobiť. Cirkev, spolok spĺňa potrebu po známostiach s krajanmi. Necítime sa byť opustení. Hlavne tu, po stránke krajanského a cirkevného života, človek nemôže len brať, ale musí aj dávať. Musí to podporovať a to nie len finančne, ale aj dobrovoľnou prácou, aktívnym zapojením sa.“
„V prvej fáze nášho žitia v Austrálii, o také niečo sme vôbec nemali zaujem. Nechápali sme to. Stáli sme mimo života, ale po návrate, pochopili sme, že ten krajanský život potrebujeme. Niekto musí bdieť aj pri tomto ohníku, ale verte mi, toto vôbec nie je ľahká práca. Nie nás je tu mnoho a aj sme pomerne roztrúsení po celom okolí. Tiež je tu i počet takých, čo sa ku krajanskému životu stavajú ľahostajne a len v prípade potreby sa „spamätajú“, že ten slovenský život aj tu jestvuje. Musíme najsť nejakú cestu aj ku týmto ľuďom, lebo po čase tu bude pokles v našom živote. Musíme najsť spôsob, ako ku cirkvi a spolku prilákať nové generácie. Ku kormidlu sa musia dostať takí ľudia, čo im stojí o ďalši krajanský život. Svojho času my sme zakladali ako cirkev, tak aj spolok, vystavali sme si svoje strediská, podľa vlastných predstáv a potrieb, ale život tu nezastal. Nové generácie majú svoje špecifické potreby. Potrebné ich je len zmobilizovať a dať im prístup ku kormidlu.“
„Konkrétne, v mojom prípade je tu už dlhoročna aktívna činnosť. Rad mandátov vo správe spolku. Za ten čas som videl a skúsil všeličo. Hlavne to, že spolková činnosť nám nejak osciluje. Boli tu roky prudkého rastu, roky elánu, ale aj roky prudkého úpadku, spánku, apatie. Všetko záviselo od schopností vedenia. Jeden, dvaja intelektuálovia môžu mnoho dokázať a máme ich, ale zároveň nevieme si ich prilákať a zadržať vedľa spolku. Skorej im robíme len prekážky, ako by sme im pomohli. Tu je na príčine asi tá naša strnulosť, zakuklenosť a hlavne malicherný boj o vlastnú „dedinskú prestíž“, čo je na úkor celej skupiny a brzdí nás to.“
„Čo sa týka krajanského života, už by som sa aj pobral do „penzie“, ale čo sa týka obchodu, tuším, že tam budem do posledného dňa. Postupne si to všetko preberá syn a ja prechádzam do „chládku“. Dúfam, že jedného dňa už tam budem len nejakým honorárnym poradcom, ale vždy budem tam, akolo tých hodín. Keď človek celý svoj život počúva len to tikanie hodín, ich melodické odbíjanie, úplná tichosť ho vie aj znervózniť.“
„S rodinou v starom kraji, v Binguli, Erdevíku, Iloku atď. ešte vždy sme v kontakte, ale tých listov je čoraz menej. Po toľkých rokoch oddeleného žitia, tých spoločných tém je čoraz menej. Občas na ceste do Európy, odskočíme si aj k nim, na Slovensko a tie priame kontakty sa obnovia.“
„Príde čas, že nám dohorí svieca, odbije aj tá posledná, avšak v našom, synovom obchode hodiny budú ešte dlho tikať. Stopa po Ponigerovi tu bude. Obaja synovia sú zapojení aj do spolkového života, navštevovali doplnkovú školu slovenčiny, tančia vo folklórnej skupine a po slovenský vedia. Dúfam, že tak, ako sme ich my vychovali, tak si aj oni vychovajú svoje deti. Budú z nich Slováci, ale aj Austrálania.“
Ján Kulík – 1995.
..................................................
*Ubehlo hľa celých 10 rokov a čo nového? S. Poniger je ešte vždy v obchode, ešte vždy aj v spolku a najnovšie získal aj mandát v cirkevnom výbore. Synovia sa poženili. Obaja si vzali Gréčky. Slušné dievčatá a Ponigerovci už čakajú len, kedy začnú dochádzať aj vnúčatá. Roky sú už tu, priblížila sa aj starosť, ale hodinky im ešte vždy tikajú.
J.K. 2006
..........................................................

Píše sa rok 2007. konkretnejšie 23. februára a hodinky časnosti pre Sámuela Pnigera prestali tikať. Keby to bola porucha v mechnizme prístroja, opravil by to, ale toto bola porucha vyššej moci a aj pre hodinára čas zastal. Je tu iba čas večnosti a vyčkávania na Boží údel. Odpočíva si na cintoríne v Springvale, pod ružovým kríkom a odtiaľ sa jeho náhrobný kameň díva na okoloidúcich náhodilých návštevníkov parku smútku. Hádam sa niekto podíva aj môj náhrobný kameň a opýta sa „človeče, kto si?“ Mal by som tu veľa povedať, len ak ma vie počuť. Bol som človek. Vo svojej skromnosti aj idealista, manžel, otec a priekopník slovenského života v Austrálii. Mal som toho na väzách až príliš veľa a hľa to ma aj skorej času priviedlo sem. Oddych som nepoznal. Mojím remeslom a aj koníčkom, boli len hodiny. Nezazlievam im, že im aj odbili. Veď si tam v obchode vybíjali neustále. Zvykol som si a čakal som, kedy aj mne odbijú. A odbili. Som tu,.Okolo mňa idú ľudia, ale to tikanie nepočujú a keby ho počuli, vedel by im povedať:“Ľudia nemrhajte s časom. Čas je vzácny“.
Hĺa, takto si tu už ležím vo večnosti. Ďaleko od Bingule, ale neľutujem. Prešiel som životom najlepšie, ako som vedel. Obetoval som sa, ako pre rodinu, tak aj pre krajanov a hádam pri tom poslednom súde uváži sa aj toto.
Teraz pre mňa prestalo platiť to Tempus fugit. Nahradilo príbuzné: Tempus in aeternum – čas vo večnosti.
Ján Kulík – 2007.

................................................................
V tomto module gadget sa vyskytla chyba

Super pre vasu firmu

Čítame...

*** MENÁ *****

>A<>B<>C,Č<>D<>E<>F<>G<>H<>CH<

>I<>J<>K<><>M<>N<>O<>P<>Q<>R<

>S<>Š<>T<>U<>V<>W<>X<>Y<>Z<>Ž<>

***Etymologický slovník***********

<A-C><Č><D,Ď,Dž><><><><><><H>

Autorské práva:

http://Kruhy.blogspot.com

nassinec@gmail.com