20 decembra 2007

December+


Trochu humoru...


Strieľaj, medveď.
Svojho času v Petrovci jestvovala aj tzv. Somorova krčma. Bola tam na Širokej ulici, na rohu kde sa vybočuje do Popovej ulici. Bola to pomerne „veľká“ krčma s primeranou sálou a vraj občasne sa aj tu konali divadelné predstavenia. Či áno, alebo nie, ale silvestrové zábavy tu bývali veselé. Taká raz bola kým som dorastal do „dlhých nohavíc“, ale sa pamätám, že to Petrovcom prešlo ako víchor. Dlhé roky si petrovčania spomínali na ten kuplet, čo tam vyspievali dedinskí chytráci.
Cestou do Kysáču, Varadínskou, išlo sa až nejak ku Pavlovmu salašu a tu sa prechádzalo na druhú stranu, kde sa zaobišlo Irmovo a už si nezadlho bol aj v Kysáči, povedľa Valúchovej krčmy a ihrisku Tatra. Varadínsku cestu, tam pri konci vojny prekopali aj Rusi. Na mapách ju mali vyznačenú, ako hradskú, kamennú a tu odrazu nič. Len blato, alebo prach. Závisí kedy tam človek išiel. Ľudia ju posmešne nazývali aj „Brankovičova kandrma“, lebo minister Brankovič vraj sľúbil Zypa Cupákovi, akože svatovi, že mu vystavá tvrdú cestu do vároša. Z celého projektu vznikla len mapa. Tu, vedľa tejto cesty bol rad salašov, ktoré mali prevažne petrovčania. Tam v 50-tých rokoch na jednom z tych salašov bola aj zabíjačka. Slávna a veselá. Hostí, zabíjačov prišlo aj pozvaných a aj nepozvaných. Ráno sa poponúkalo s jahodačou, aby ľuďom nebolo chladno a šlo sa do roboty. Svine kvičali a robota len tak frčala. Do poludnia svine už boli po stoloch. Mlelo sa mäso, popíjalo pálené, neskoršie sa už popíjalo len pálené a mäso tak stálo. Prišli aj petrovskí hudci. Celá banda. Čím rýchlejšie hudci hrali, tým robota šla pomalšie, až aj prestala. Črevá sa vyhodili na orech vo dvore, s mäsom sa guľovalo, takže sa polepilo všade po povale a stenách, až vyhybeli hudci. Vybiť ich a bodka. Niekoľkým sa ulezlo, tak „z boku“, až nebolo kam. Utekaj, ako ťa len nohy unesú. Povedľa kanála a rovno do Petrovca.
V tom čase, akože najlepší basista, bol starký Baláž – barboráš. Aj on tam vyhrával a aj on odtial utekal. Roky sa míňali a ja som dorastal a brnkal si na tambure. Občas, na novošorských svadbách, ktorých v tom čase bolo neúrekom, zahral som si aj ja a tak som spoznal starkého Baláža-barboráša. O tej epizódke, zabíjačke som už vedel, nuž napekal som ho, aby mi to on vyrozprával, ako to vtedy bolo. Nechcel, ale raz, na Lehotskovej svadbe sa dal nahovoriť. Vraj takto to bolo:
Keď nás začali biť, utekali sme. Ten prímaš, aj kontráš, ľahko bežali, ale ja, barboráš som nevládal. Basa veľká, ťažká a ja, ako vidíš, len malý človiečik. Nevládal som, ale nechcel som ani vyfacovať. Zahodil som basu do rýtu a hneď som tuhšie bežal. V tom čase, povedľa kanálu bývali aj rýty. Všade hustá trstina a rýb na vývoz. Miesto som dobre poznal, lebo tam som chodieval „košarovať“. Nalovili sme tam na tony „šaranov“, liniakov, „ostráčov“, „torpášov“, „karášov“, balatóniek a sem, tam aj nejakú lepšiu šťuku. Tu tej mojej base bude do rána dobre a zajtra si po ňu prídem. Nech je aj trochu vlhká, ale aspoň ja nebudem modrý. Človek mieni, Pán Boh mení. Ako na pokutu, na druhý deň bola nedeľa. Deň, kedy sa vychádzalo na poľovačku. Obyčajne sa zlovilo nejakého zajáčka, ale tie predošlé zimy boli dosť chladné, takže sa dedinou občas rozniesol chýr, že v chotári sú aj vlci. Boli to strachy. Tí vlci vraj prišlo rovno z Ruska. Vyhladovení. Strach mali aj občania a aj lovci. Teraz, začiatkom decembra to už vedelo aj poriadne primrznúť, nuž kto ho vie? Možno sa tu ešte zdržiavajú. Petrovskí lovci vyrazili do chotára, rovno ku Varadínskej ceste. Idú, škúlia, načúvajú, naraz to zamumle. Napnú uši a jesenný vánok prinesie ďalšie mumlanie. Srdce v gaťách a puška v ruke, nuž nečakaj nič dobrého. Ten medzi nimi, čo sa zajakával, odrazu vyfúľa: Bo-bo-boha ti, strieľaj, me-me-medveď. Odrazu tam, do tej trstiny, odkiaľ bolo počuť mumlanie, vystrelilo až päť pušiek a to zamumlalo ešte väčšmi. Bo-bo-boha ti, utekajme. Ešte je živý a ranený. Utekali aj naší lovci. Stretol som ich tam pri východe z Petrovca. Kričali, že nejdi tam, tam je medveď. Postavou som malý, ale srdcom veľký. Nebojím sa ani medveďa. Bitky som prešiel už mnohé a jedinou chybou mi bolo, že som aj ľahký. Hneď aj odletím. Ak ma šmarí ten medveď, hádam aj potom odletím. Basu si tam nenechám. Veď ona je mojou živiteľkou. Aj chlebíkom a aj slaninkou. Pozorne, v načúvaní, kráčal som ďalej. Nikde žiadného mumlania. Iba tam, kde som tú basu odhodil. Tam bolo počuť mumlanie basy. Trstina, ako nejaký sláčik, pri tomto vánku sa preťahovala strunamy a mumlalo to. Vzal som chuderku basu a mám čo vidieť. Sama dierka. Celá bola dodierkavená, ale celkove v dobrom stave. Zaniesol som ju do dediny, k stolárovi a ten ju paplátal. Vidíš tieto fliačky? To boli dierky. Stolár do nich napchal štople a zalakoval. Netrafil však tú pravú farbu, nuž mám spomienku nie len na zabíjačku, ale aj na petrovských lovcov.
Poprezeral som si tú basu a skutočne bola fliačkavá. Zvuk však mala aj ďalej vynikajúci a starký Baláž na nej odbavil ešte spústu svadieb.
Hľa, v každej historke je aj štipka pravdy. Ani petrovský medveď nie je len púhym výmyslom. Má svoje „zázemie“.

........................................................píše J.K.

.....................ooo OOO ooo.......................


Mátohy.
Aká by to bola dedina bez mátoh? Všade ich bolo. Aj Petrovec mal svoje mátohy. Raz mátalo tam, potom na druhom konci, v strede osady atď. Petrovcom si šafáril Psí kráľ ( v Kysáči mali aj Mumlalo), avšak hneď tam po vojne, tej „veľkej“ II. svetovej, v čase kladenia základov socializmu podľa „vlastného“ chápania, čiže po rezolúcii Inforbira, Petrovcom si vystrájala aj jedna Biela pani.
Stranícke zasadnutia „pokrokových“ sa vtedy konali len v noci. Každý straník vedel, že Boha nieto. Zahynul tam niekde pri Stalingrade. Nemci ho zabili, lebo vraj začal pomáhať Rusom. Konečne, ani pred Stalingradom a ani po ňom, nikto ho nevidel na vlastné oči, avšak mátoha, no to je už iná vec. Túto príšeru dosiaľ videlo mnoho „spoľahlivých“ občanom. Najmä túto najnovšiu, Bielu paniu. Táto potvora vám vždy vedela kedy a kde sa koná zasadntie pokrokových a striehla, vyčkávala. Každú noc si vyhľadala inú obeť. Schovala sa niekde do kutky a čakala. Keď nevinná obeť, straník sa priblížil, vyskočila pred neho, až aj najväčšiemu junákovi tŕpli päty. Každý sa dal do behu. Utekal, ako len vládal, ale pliaga, vždy mu bola za pätami. Nikdy a nikomu neublížila na tele, iba ak niekomu korbáčikom vypálila zopár po chrbte. Strach však nahnala. Hneď na druhé ráno sa celá záležitosť zahlásila komesariátu a zvolalo sa ďalšie zasadnutie. Témou večera nebolo budovanie „pätoletky“, ale čo s mátohou? Vkročili sme do „novej doby“ a tu hľa, vystrája si ešte aj taký prežitok temných dní, ako je mátoha. Riešenie sa musí najsť. Od teraz, keď idemem domov, nepôjde si každý sám, ale bude to po dvojici. Nepomohlo. Kým boli dvaja, mátoha sa neukázala, alo akonáhle keď jeden z nich prekročil domácu bránu, potvora už bola tu a zase nahaňala, šibala. Nič, musela sa pozvať aj milícia „z várošu“, lebo v tom čase sme tu ešte nemali toľkých milicajtov, policajtov, detektívov, tajných, udavačov, ako to bolo počas Miloševića. My sme vždy boli krotkí, poslušní a chotárami sa nám nepotulovalo toľko kriminálnikov. Na stráženie chotárov stačilo aj zopár hájnikov s loveckými puškami a náboje so soľou a paprikou. Kto to dostal do zadku, ten si ho veru aj týždeň vymáčal v lavóre pri studni.
Lokálni policajti nestačili na mátohu a ani na stráženie všetkých straníkov. Každé ráno sa dedinou preniesol chýr, koho naháňala v minulú noc. Obyčajne sa zdržiavala v priestore medzi Buľkeskou, Kulpínskou, Republikou a Širokou ulicou. Hlavne v uličkách Fukary. Nie len my deti, ale aj starší občania, hneď za mrazivého rána sme išli ulicami a „študovali“ zamrznuté okná. Vraj cez noc si táto Biela pani poznačila domy, kde večer bude mátať, obhaňať, šibať. V kryštáľoch zamrznutých okien sme sa snažili uzrieť jej podobizeň. Študovali to aj „kompetentnejšie“ osobnosti, ale pani bola prefríkaná. Ťažko sa ju dalo odhaliť. Neskoršie sa dedinou preniesol chýr, že predsa tí „kompetentnejší“ vyčítali z obloka na Túrovom dome (v Buľkejskej ulici) a v túto noc ju určite dostanú. Či ju dostali, alebo nie, nikdy sa o tom nehovorilo, ale odrazu Biela pani zmizla. Nebolo ju. Bol pokoj. Zasadnutia sa mohli konať a mohlo sa debatovať podľa smerníc z hora. Mohlo sa debeatovať o novej „pätoletke“, o lokálnych reakcionároch, o konfiškovaní a stíhaní lokálnych kulakov, vymetaní sedliackych palášov a ďalších významných akciách.
Od vtedy bolo ešte zopár mátoh. Ešte aj tam stredom 60-tých rokov nejaká mátoha vystrašila a vybuchnátovala zopár mládencov na konci Kulpískej ulice, ale túto hneď odhalili, prichytili a poriadne vybuchnátovali, až jej (jemu), už nebolo do ďalšieho mátania.

........................................................píše JK


Žiadne komentáre:

V tomto module gadget sa vyskytla chyba

Super pre vasu firmu

Čítame...

*** MENÁ *****

>A<>B<>C,Č<>D<>E<>F<>G<>H<>CH<

>I<>J<>K<><>M<>N<>O<>P<>Q<>R<

>S<>Š<>T<>U<>V<>W<>X<>Y<>Z<>Ž<>

***Etymologický slovník***********

<A-C><Č><D,Ď,Dž><><><><><><H>

Autorské práva:

http://Kruhy.blogspot.com

nassinec@gmail.com