Cybele – v Ríme, Agditis – v Grécku
Agditis/Cybele, hermafroditská obluda, narodil sa zo skaly, ktorú oplodnil Zeus. Bohovia sa rozhodli, že ho „okyptia“ a urobia z neho/nej, bohyňu Cybele. Stalo sa, len vypadá, že táto premena prišla trochu neskoro, lebo aj dnes je hodne rastlín, ovocných stromov, čo sú samooplodňovacie. Táto „teória“ je asi staršia od nasledovnej.
Cybele / Agditis je dcérou Koelusa (Titán -viď) a Hery / Terry, ale zároveň aj menželkou boha Saturnusa (viď), aspoň tak hovoria legendy, ktorých väčšina má rímsky pôvod. Najväčšie autority záležitostí náboženských uvádzajú, že najdeme ju aj v podobe Ceres, Rhea, Ops, Vesta, Bona Mater, Berecynthia, Dindymena atď. atď. Všade ide proste o bohyňu plodnosti rastlín a jej vzrod sa viaže ku začiatkom poľnohospodárstva. Pod menom Cybele ju stretávame hlavne vo Frýgii, odkiaľ sa jej meno preširilo aj na okolie. Diodorus nám zanechal aj ďalšiu „teóriu“, ale nebudeme preberať všetky.
Do Cyble sa ukrutne zaľúbil aj nejaký pastier Attis. Na dôkaz svojej lásky, tento čoban sám seba kastroval. Rovno v nejakom háji, pod jedľovým stromom a umrel. Inak, bol vraj synom určitej Nany, ktorá otehotnela z toho, že zjedla niekoľko jadierok mandlí.
Kult tejto bohyne sa rozšíril po celom Grécku a Rimania ho aj úradne prijali v 404. roku p.n.l. Jej kňazi sa nazývali galli a boli eunuchmi, čiže kastrovaní. Obliekali sa do ženského rúcha a oddávali sa prostitúcii. Tančili pri zvukoch cymbalu a toto ich privádzalo do transu, takže otcovia Ríma ich upodozrievali a občanom zakazovali návštevy takýmto miestam a oddať sa kňažstvu jej kultu. Kult jestvoval, takže aj sám imperátor sa rozhodol ho legalizovať, ba stal si rovno na čelo kultu a následok bol, že začali sa aj úradné slávnosti na jej česť. Každú jar, v čas budenia sa prírody, spomenuli sa na lásku Attisa. Robili sa procesie ku nejakému lesíku, kde bola jedľa a tu sa každý rok nejaký mladík aj vykastroval.
Demeter / Ceres – grécka a rímska bohyňa.
Táto bohyňa na starosti mala rastlinky a tým aj život. Zásobovala ľudí potravinou. Pamiatku na ňu najdeme aj v našom jazyku, kde cereálie v slengu obchodníkov má význam obilnín. Jej kult bol rozšírený hlavne v krajoch s úrodnou pôdou, v krajoch, kde sa pestovali zrnoviny, ako na Sicílii, na Kréte, v Trácii a aj na Peloponéze.
Persephona, či častejšie je grécka podoba mena Proserpina bola dcérou bohyne Demeter a boha Zeusa, alebo neraz najdeme aj Jupiter. Matka si ju nazvala Pherephata = donášajúca plody, z čoho neskorším posunom nastáva Prosepina, Persephona. Toto bola jedinou dcérou bohyne Demeter a tam na Olympe sa vesele hrávala s Artemis a Aténou (ďalšie dcéry Zeusa), avšak jej ujo Hedes sa do nej zaľúbil a jedného dňa, kým tam zbierala kvietky narcisu, Hades otvoril zem, vystúpil na povrch a uniesol si ju do podzemia.
Demeter bola z toho nešťastná. Trvalo jej až desať dní, kým zbadala, kto jej uniesol dcéru a rozhodla sa, že opustí Olymp a zriekne sa svojej božskej nesmrtelnosti až do dňa, kým sa jej dcéra nevráti domov. Odrazu povrch zeme prestal prinášať plody a Zeus, okrem iného aj boh zodpovedný pre svetové poriadky, nariadil Hadesovi vrátiť Proserpinu. Táto však medzičasom už ochutnala zopár semiačok z pomigranátového jabĺčka a toto ju už pripútalo ku podsvetiu na večné časy. Nejaký kompromis sa predsa našiel. Proserpina vyjde na povrch včas na jar, s prvým jarným obdobím klíčenia semiačok a do podzemia sa vráti v jeseň, v čase siatia ozimín.
Rimania si legendu o Demeter premenovali na Ceres, ich antickú bohyňu úrodnej pôdy.
Dionýz / Bakchus : greko – rímsky boh popínavých a ovíjavých rastlín, viniča a vína, ale aj nespútanej pochabosti, hýrenia, orgií a tajomného zápalu, extázie.
Grécka mytológia udáva, že rodičmi Dionýza sú Zeus a Semele, dcéra Kadmusa a Harmónie. Homér ho podáva, ako krásneho mladíka modrých vlás a zahaleného do tmavého rúcha. Najčastejšie sa ho znázorňovalo, ako uháňa na voze ozdobenom vínnou révou. Namiesto koní, voz ťahá pár leopardov. Za nim idú bakchanti, sileni (nasledovatelia kultu Silenusa, otčina Dionýza, vodcu satýrov), satýri a skupina umne pomätených bohov.
Dionýz bol ždy len nejakým periferným bohom, ale vedel vyštvať každého, kto sa mu neuhol. Neuznával žiadne zákony, tradície, zvyky, ba ani žiadnu hierachiu. Rušil ustálené poriadky. Okolo seba vždy mal hodne žien, otrokov. Nesmierne miloval masky, odpornosť, hýrenie, krik, ručanie, pochabé tance a podobné človeka nedôstojné chovanie. Aj sám bol vždy napitý a že nemal ani vlastný dom, potuloval sa krajom a utuľoval sa do jaskýň. Obyčajne tu spal po celý deň, aby večer mohol zase hýriť. Dionýz si svojich vstúpencov učil vulgárnostiam a piť víno. Dobre poznal každý exces a blázonstvá, delírium, nadmiernosť v každom ohľade, samobičovanie , vraždy a pod. i keď všetko toto je aj súčasťou tohoto sveta, predsa u neho je to súčasťou osláv.
Od najstarších čias sa vie, že Dionýz vlastne nie je domácim gréckym božstvom, lež importom z Egyptu, ale šírenie sa jeho kultu bolo veľmi rýchle. Už podľa samého vzniku, legiend spiatych s jeho smrťami a až tromi narodeniami, jasne poukazuje, že je on vlastne podobou egyptského Osírisa.
Jeho rímske meno bolo Liber, ale neskoršie sa to nejak ustálilo na Bakchus. Do prednedávna prevládala mienka, že jeho pôvod bude niekde v Trácii, ale súčasní experti tvrdia, že tu ide o staré grécke božstvo (veď bral účasť aj v boji bohov s Titánmi) a vznikol pod vplyvom rôznych tradícií. Je nejakým kompozitom rozličných tradícií v samom Grécku, Trácii, Anatólii, Kréty... a Egyptu.
V mytológii sa mu pripisuje aj zopár dobrých skutkov, ako vyčistenie mora od pirátov, boj s obrami, oslobodenie si matky z ríše Hadesa, manželstvo s Ariadnou, ba bol aj bohom umierania a z mŕtvych vstávania, lebo ako boh viniča, či celkove boh rastlín, musel bdieť aj nad týmto. Nad vegetačným cyklom rastlín.
Kým Apolón bol bohom nejakej miernosti, zatiaľ Dionýz bol úplným bláznom. Apolón bol uhladeného chovania, vznešených citov, zatiaľ Dionýz bol drsný, grobian a stýkal sa hlavne s ľuďmi na okraji spoločnosti. Apolón miloval deň, denné svetlo, Dionýz miloval noc, tmu a temné miesta. Už len toto komparovanie udáva, že títo dvaja bohovia stáli na opačných koncoch spektra.
Bakchanálie = slávnosť v starom Ríme na počesť boha Dionýza / Bakcha, spiate s výstrednou zábavou, pijatikou a orgiamy. Keď sa tento festival importoval, ženy tu mohli len asistovať, avšak neskoršie aj ženám sa povolila priama účasť a pijatika, takže bol tu všeobecný neporiadok, orgie. Na dovažok, toto nebol len „ročný“ festival, ale poriadal sa štyrikrát ročne a pravda, aj rímsky senát mal s tým opletačky. Videli v tom všeobecný úpadok morálu... takže slávnosti zakázali.
# V Grécku tieto slávnosti nazývali Dionýzia. Dejiny spomínajú, že sa ich importovalo z Egyptu a to cestou Danausa a jeho 50 dcér.
Bakchanti, bakchantky sú kňazi a kňažky boha Dionýza / Bakchusa. Hlavne tieto kňažky sa buď zahalili do kozacích, alebo tigrých koží, ale najčastejšie boli úplne nahé a „ozdobené“ len nejakým venčekom viniča. Vlasy mali rozpustené a svojim, ako vzhľadom, tak aj krikom dávali dojem divých, pobláznených. Nazývalo sa ich aj Thyádky, Maenádky a Mimallonýdky.
...............................................................JK
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára