15 februára 2008

Grécko-rímsky panteón 10+

Morfeus – boh spánku. Morpheus (lat. podoba písania) je synom boha Hypnosa (υπνος = spanie, spánok, ospalosť), alebo v Ríme ho nazývali aj Somnus (spánok). Morfeusa zobrazovali hlavne, ako okrídlené tučné dieťatko. V jednej ruke drží vázu a v druhej má makovice, alebo kvety maku. Počas spania, na ľudí zasiela „morfeínov“, ktorí majú rozličné ľudské podoby. Jeho bratia, Phobetor (alebo aj Icelus) a Phantasus do sna zasielajú neraz aj rozličné šelmy, alebo aj „životné“ predmety, čo nás v spánku hodne vystrašia. O pôvode mena Morfeusa sa vedci dohadujú. Jedni tvrdia, že vychádza z gr. morfé / μορφή = forma, podoba, figúra, vzhľad... kým druhí tvrdia, že tu ide o gr. mórfnos / μόρφνος = tmavé, tmavej farby. Hypnosus, otec Morfeusa, Phobetora, Phantasusa... a ďalších je synom Nyx (Noc) a bratom Thanatosa (smrť).
Nemesis – grécka bohyňa striedmosti, zdržanlivosti, umiernenosti, ale aj pomsty. Bohyňa Nemesis je dcérou Noci. Zo styku so Zeusom, porodila Dioscurov (kde sa chápu Kastor a Pollux) a Helenu. Áno tú Helenu, ktorá bola príčinou, alebo výhovorkou trójskej vojny. Nemesis si kraľovala nad distribúciou bohatstiev a dbala, aby tu nedošlo ku narušeniu rovnováhy a preto v jej doméne bolo aj trestanie chamtivosti, pýchy a arogancie. Nepáčila sa jej ani nadmierna radosť ľudí, nadmierne bohatstvo a zneužívanie politickej moci. Dobrý príklad máme, ako nadutého a arogantného Croesusa nadala na nešťastnú vojnu proti Cyrusovi. V inom prípade, keď sebaistí a pyšní Peržania išli na Atény, stala si na stranu tohoto mesta a Peržania zažili vojnovú porážku. Najčastejšie sa ju znázorňuje s kormidlom a kolesom. Ľud Smyrny bol prvý, čo sa jej začal klaňať a stavať sochy. Na nich je znázornená, ako okrídlená bohyňa, lebo vlastne takou aj musela byť, aby mohla zasahovať proti chamtivcom už či na pevnine, alebo na vode. Jej kult sa rozšíril na celé Grécko. Asi najväčšiu úctu jej vzdávali v meste Rhamnus, v Atike, kde bola aj jej mramorová socha, vysoká 10 laktí a údajne ju vytesal sám veľký sochár Phidias. Kult sa rozšíril aj do Rímu, kde sa Rimania skorej vojny proti nepriateľovi, išli pokloniť jej soche, ktorá bola rovno na hlavnom , capitol vŕšku. Neptún – Viď Poseidon. Pan – grécky boh pastierov, stáda, prírody a divých zvierat, ale aj boh divého inštinktu, pudu. Pan bol z polovice človek a z polovice cap. Mal dlhú vráskavú tvár, oči divokého a túžobného pohľadu a bol rohatý. Ako cap. Dolná polovica tela bola už úplne kozia. Ba aj nohy mal v podobe capích kopýtkov. Bol bradatý, po celom tele obrastený srsťou, škutinamy, takže už na prvý pohľad bolo vidno, že je to divoký boh. Boh so zvieracím inštinktom. Otcom mu bol Hermes a matkou, jedna z dcér Dryopsov – národ, ktorý pôvodne sídlil v Macedónsku, ale neskoršie sa zmiešal s Helénmi... až konečne sa stal hlavnou zložkou gréckej kolonizácie Malej Ázie. Keď matka porodila takúto obludu, strašne sa hanbila, ale otec ho ihneď obliekol do kože zajaca a hneď ho aj odniesol rovno na Olymp a položil vedľa trónu Zeusa. Keď bohovia videli tento batôžtek a v ňom také divné dieťatko, išli sa puknúť od smiechu. Pan sa stal bohom pastierov, pastierských oblastí a žil si v divočine. Bol rýchly, v neustálom pohybe a vedel dobre skákať zo skaly, na skalu (ako každá koza). Najradšej mal strmé skaly, kde si poskakoval. Poskakoval aj okolo bystrín, prameňov a po hájoch, avšak tu aj najradšej oddychoval. háje. V chládku košatých stromov si najlepšie odpočinul. Práve tu sa aj stretával s pastiermi oviec, ich stádom a obľúbil si ich. Považoval ich za rodinu, rodákov. Dozeral na pastierov a ich stáda. Ochraňoval ich od divých zvierat. Proste, bol to jeho ľud. Bol to ľud jeho ríše. Obyčajne sa ho znázorňovalo s pastierskou „krivuľou“, syrinxom (Panova pastierska píšťalka), ktorú ľud začal nazývať aj „Panove gajdy“. Keď si zahral, pastieri hneď vedeli, kam majú isť, kde sú najšťavnatejšie pasienky. Jeho hudba mala očarujúci účinok. Budila pohlavný pud a tí, čo ju počuli, hneď sa pohlavne bláznili. Bol „ithyfalický“ boh, nenasýtnej vášne a hlavne navádzal ku smilstvu. Z bohov, najradšej mal spoločnosť Dionýza, kde celú zábavu „prisolil“ aj vlastným odtienkom blázonstva. V lesoch neustále naháňal nymfy, ktoré od neho utekali v strachu, ale nezdráhal sa ani láskaniu s chlapcami, ba aj so zvieratmi. Bol pravým sodomistom. Povahove, mal „krátky knôt“ a neznášal, keď ho niekto prebudil zo „siesty“, denného spánku. Dejiny spomínajú hlavne na jedno z jeho „blázonstiev“. Ukrutne sa zamiloval do nymfy Echo (Ozvena – bola bohmi potrestaná a mohla opakovať len vyslovené slová), ale ani táto neodpovedala na jeho výlevy lásky. Bola chladná aj na jeho muzický talent, ba čo viacej, žiarlil aj na jej hudobný talent a preto zúrive začal útočiť na každého, čo sa mu našiel v ceste. Pastieri boli nastráchaní a preto neraz, tam hlboko v lese zavraždili nejakú krasavicu, čo pekne spievala. Rozkúskovali ju a rozhádzali po všetkých priepastiach, útesoch... O chúťkach Pana kolovali mnohé chýri. Zvlášt sa báli, ak na seba prevzal nejakú ľudskú podobu a posadol osobu. Toto sa nazývalo, že osoba je panoleptická. Týto neštastníci , ako blázni sa potulovali lesom. Hlasite sa smiali (bez príčiny) a bez príčiny obhaňali lokálne devy, panny. Ak tu nebola panna, nevadilo. Stačil aj mládenec. Pobláznili sa. Záchvat epilepsie. I keď Pan bol bohom prírody, klaňalo sa mu aj v mestách. V meste Megalopolis sa tešil najväčšej úcte. Tam bol plece, k plecu, medzi najväčšími bohmi času, ba aj v samej Olympii mal svoj oltár. V Aténach si ho tiež uctievali, lebo sa pričinil ku „maratónskemu“ víťazstvu. Ctili si ho aj Rimania, ktorí si ho prirovnávali ku svojmu Faunovi, alebo aj ku Sylvanusovi.
Poseidon / Neptún – greko- rímsky boh mora. Kde bolo, tam bolo, ale raz, veľmi dávno, v krajinách Helénov si žili traja božskí bratia, čo si medzi seba rozdelili svet. Jeden brat, Zeus, dostal nebeskú ríšu a zemský povrch. Druhý brat, Hades, dostal ríšu podsvetia, peklo, kým tretí brat, Poseidom/ Neptún, pod správu dostal svetové moria a všetky tam ukryté bohatstvá. (Viď stať Hades, Zeus.) Obyčajne sa ho znázorňuje, ako v ruke drží trojrožec a do voza má zapriahnuté morské obludy. Otcom mu je boh Chronos a matkou Rhea, avšak vychovali ho Telchínky, obojživelné ženy, či z polovice to boli suchozemné a z polovice morské stvorenia. Mali moc nad dažďom a krupobitím. Keď Poseidom dorástol, do jednej sa aj zamiloval, zvala sa Halia a splodil s ňou početné potomstvo, čo však neznamená, že mu to bola aj manželka. Ó, nie. Oženil sa s dcérou Nereusa, s Amphitritou a spoločne s ňou si kraľoval v jeho podvodnej ríši. Poseidom bol Chthonickým, podobne ako aj Zeus, Hades, Demeter... a rad dalších. Chthonickí bohovia v sebe reprezentujú skryté sily každého nového života, ale aj smrti. Aj jeho putá so zemou boli pevné, ktorá sa nazývala Gaea, matka všetkých Titánov. Ako takéto božstvá, mohli sa pohybovať (aj spravovať) aj v podzemí, peklom, ba neraz aj otriasali celou zemou. Najmä Poseidon vedel zapríčiniť veľké zemetrasenia. Vždy tak bolo, keď sa láskal s manželkou. Vtedy sa aj zem triasla. Keď ľud už natoľko zmudrel, že si začal zakladať aj mestá, bohovia sa proste predbehávali, kto si ktoré mesto vezme pod svoju opateru, ale ako vždy, aj tu nastal nepokoj. Na určité mesto si nárokovali odrazu až niekoľký bohovia, nuž muselo sa to nejak zriadiť, vyriešiť, avšak Poseidon v tomto nemal žiadne šťastie. Pred arbitrážou stratil Korint, čo dostal Helius. Aeginu dostal Zeus. Naxos dostal Dionyzus a Delfi Apolón. Ani s Aténami nepochodil lepšie a tu sa naozaj snažil. Toto slávne mesto dostala bohyňa Aténa. Jedno mu ale vyšlo. Mohol si ponechať záhadné mesto Atlantídu. Ináč Poseidon bol silný boh. S jeho trojrožcom, kópiou na rybárenie, vedel rozvlniť moria, privolať ukrutný nečas, búrky, zapáliť ohňom pobrežné skaly, urobiť obrovské pramene vystrekujúcej vody. (Asi sa naráža na chŕliace sopky v Taliansku.) So Zeusom sa neznášal vždy najkorektnejšie. Hľa, raz spolu s Herou a Aténou kovali sprisahanie, ako Zeusa dať do reťazí. Trója sa nechádzala na užine a mesto bolo vystavené ustavičným útokom nepriateľov, takže mestskí otcovia museli rozmýšľať, ako sa opevnia. Prišiel im na pomoc sám Poseidon a pomohol urobiť hradby. Ako Zeus, tak aj Poseidon bol veľkým záletníkom a detí mal všade vôkol, lenže jeho potomstvo nebolo na božskej úrovni. Boli to Polyphemus a Cyklopi (matka im bola Thoosa), Chrysaora mal z Medúzou, Naupliusa so Amymonou, zbojníka Scirona splodil s Cercyonou atď. Bolo ich hodne. V Ríme mali Neptúna, ktorý po čase prevzal mnohé podoby, charakter Poseidona. Na jeho česť sa tu každoročne poriadali aj slávnosti, Neptunálie. Jeho chrám bol na brehu rieky Tiber a tu, v Ríme sa ho dávalo aj súvislosti s výparom, sparným dňom, ale aj so sviežou pitnou vodou. Priapus – grécky boh, ktorý neskoršie tiež emigroval do Ríma. Všeobecne sa chápe, že Priapus je posledný zo slávnych bohov. Ťažko uhádnuť kto mu je otcom. Matka sa vie. Bola to krásna Afrodita, ale otec môže byť aj Bakchus, lebo mal ľúbostnú aféru s touto bohyňou a to hneď po návrate z Indie, kde učil tamojší ľud pestovať vinič. Mohol to byť aj Merkúr, Adonis, ale povrávalo sa, že aj tu zaprplal sám Zeus. Dopočula sa o tom aj jeho manželka Hera a rozmýšľala. Afrodita je krásna a Zeus silný. Čo ak to dieťa zdedí len tie najlepšie črty? Beda nebesiam. Bude tu pravý chaos. Naruší sa ustálený poriadok. Keď prišiel čas, sama Hera sa prihlásila, že pri pôrode bude asistovať. A asistovala. Hneď tam na pôrode to dieťa zdeformovala až toľko, že sa ho vlastná matka naľakala. Nič, musí sa konať. Podľa vtedy ustálených poriadkov. Zaniesť dieťa do lesa a nechať ho tam na pospas, lenže toto decko tam našli pastieri. Vzali ho so sebou do Lampsacusu a tu ho nazvali Priapus a odchovali, ako svojho. Všetko bolo dobre. Ľud si ho obľúbil, lenže Priapus mal obrovský pohlavný úd a začal im tam obhaňať všetky ženy, dievčatá, ba aj chlapcov. Vyhnali ho z mesta, ale dlho nebol sám. Dopustil na mesto choroby, nuž pozvali si ho späť a začali mu stavať chrámi. Ako nový boh, pod ochranu dostal záhrady, vinohrady, ovocné sady a žiadny zlodej sa neodvážil tam vkročiť. Mal obrovský pohlavný úd a tento bol vždy „veselý“, nuž stačilo len ukázať a zlodeji sa rozutekali šírim svetom. Už ho to aj hnevalo a začal prosiť zlodejov, aby mu prišli do záhrady, lebo takto už nevydrží. Musí ukojiť svoju vášeň. Kdeže. Nikto ani len nenakukol. Začal naháňať aj nymfu Lotis, ale táto mu vždy unikla. Raz ju však zastihol v háji pri spánku a začal sa priprávať na ublíženie, keď tu odrazu, z ničoho nič, neďaleko pasúci sa somár svojim revom zobudil nymfu. Zase mu utekala a on za ňou, s tým ohromným údom. Všetci sa mu posmievali. Od vtedy sa Priapusa porovnáva práve so somárom. Stal sa jeho zvieraťom. Ako strážnik sadov... vinohradov, skamarátil sa aj s Dionýzom a počas osláv, aj on vyzdobený korunkou z viniča, vykračoval si mestom. Na pijatike, proste sa závodili, kto bude bezočivejší, ktorý z nich použije oplzlejšie slová.... Raz sa odvážil aj na súťaž so somárom. Kto z nich má väčší úd. Vyhral to somár. Pamiatku na neho máme aj dnes. Slovo priapizmus. V medicíne sa tak nazýva jedna nemoc pohlavného údu. Postihnutý človek má neustálu boľavú erekciu, ale zároveň má aj neschopnosť ejakulácie. Až do čias príchodu Rimanov do Grécka, sochy Priapusa sa vyrábali z dreva figovníka, ktoré sa farbili do červena a umiestňovalo sa ich do záhrad. Aj dnes to mnohí robia. Do záhrad si kladú rozličných trpaslíkov. Hľa, takto sa z toho boha, ktorý bol vždy malej postavy, bradatý, so zásterou plnou ovocia a náznakom údu, časom vyvinul aj súčasný záhradný gnóm, trpaslík...
Quirinus – rímsky boh Jeden zo starých rímskych bohov, ich „božskej trojice“, Jupiter, Mars a Quirinus. Pôvodne toto bol asi paralelou boha Marsa medzi Sabíňanmi, lebo majú mnohé podobné črty, avšak postupom času sa Quirinus stal pokojným, mieromilovným, „Marsom pokoja“. Dbal, aby ľud mal čo jesť, kde bývať, čo si obliecť... čiže stal sa bohom mesta Rímu a jeho občania sa neraz nazývali aj quirínusi. Dáva sa ho do súvisu s Romulusom, zakladateľom Ríma. Proculus Julius, Riman, po smrti Romulusa vyhlásil, že videl tohoto zakladateľa mesta aj po jeho smrti a tu už mal nadľudskú, božskú podobu. Romulus, v tejto podobe ho prosil, aby apeloval na mešťanov, aby mu týto prinášali obete a od teraz ho nazývali Quirinus. Tiež má mešťanom zvestovať, že Rím bude večný. Súdené mu je stať sa hlavnou metropolou celého sveta. Jeho syn, Modius Fabidius založil mesto, ktoré nazval Cures, čo v jazyku Sabíňanov znamená kópia. Saturn – rímsky boh. Viď Chronos.
Thetis – grécka bohyňa Pod menom Thetis poznáme dve božské osoby. Thetis, matku Achilesa a Thetis staršiu, jej starú mater. Thetis mladšia bola hlavnou Nereidkou. Rodičia jej boli Nereus a Doris, dcéra boha Okeanosa, z čoho aj táto Thetis ml. bola nesmrtelníčkou. Božskou bytosťou. Mala ohromnú moc, i napriek tomu, že bola „iba“ Nereidkou. Jej sila, moc, sa rovnala moci bohov na Olympe. Zachránila aj samého Zeusa. Vtedy, keď Hera, Poseidon a Aténa kovali sprisahanie, ako Zeusa odstrániť z trónu. Ona bola tá, čo za Zeusom vyslala Briareusa (storuká bytosť), aby varoval samého kráľa Olympu. Bola to prekrásna žena, bohyňa. Všetci bohovia okolo nej obletovali, avšak Zeus a Poseidon od nej bočili. Prečo? Nuž bola tu predpoveď, že Thetis porodí syna, takého junáka, čo zatiani aj otcovu slávu. Boh, neboh, ale báli sa. Nechceli skúsiť to, čo zastihlo ich otca Chronosa. Nič, museli ju vydať len za obyčajného smrtelníka. Kentaur Cheiron navrhol junáka Peleusa, kráľa Phthii, avšak Thetis o tomto nechcela ani počuť. Ona, krásna Nereidka, takpovediac bohyňa a má sa tu vydať za obyčajného smrtelníka? Nie. Nie a nie. Aby oklamala Peleusa, neustále menila podoby. Raz bola vtákom, potom plazom, hadom, levom, rybou, ba zmenila sa aj na vodu a aj oheň. Nepomáhalo. Peleus jej vždy bol za pätamy. Nedal si uniknúť takúto príležitosť. Konečne mu vyšlo „skrotiť“ túto krásnu Nereidku a oplodniť ju. Thetis, keď už inak nejde, chcela aspoň toľko, aby jej deti boli nesmrtelné a v tomto procese, všetky jej zahynuli, utopila ich, alebo spálila. Chcela sa presvedčiť, či sú nesmrtelní. Keď išla podobne urobiť aj s Achilesom, videl to otec a zachránil si tohto posledného syna. Thetis už nemohla zniesť svojho starnúceho manžela. Ona bola nesmrtelná, krásna a tento tu zo dňa, na deň bol bližšie k smrti. Rozhodla sa. Ide späť domov, k svojmu otcovi, večnému starcovi morí a bude prosiť. Rozhodla sa, že svojho syna Achilesa predsa len nejak zachráni a keď sa blížilo ku trójskej vojne, skryla ho medzi dcéry Lycomedesa. Nevyšlo. Poprosila boha Hefaestusa, aby mu on sám ukul nepriebojný pancier a syna zase prosila, aby v boji nezabil trójskeho princa a junáka, Hektora. Márne. Predpoveď veštila, že Achiles pôjde na Tróju, tam sa bude biť s Hektorom, ktorého aj zabije, lenže toto už bude predstavovať aj jeho smrť. Matke nič nevyšlo. Len toľko, že sa jej syn ovenčil večnou slávou. Dobre ona vedela, že Zeus od nej bočí a že sa jej nepodarí zlákať ho, nuž spriatelila sa s Herou a jej synom Hefaastusom. Vzala si ho aj pod ochranu. Na rozkaz nebeskej kráľovny bohov, Hery, vzala si na svedomie aj riadenie lode Argos a pomáhala junákom. * Geológovia poznajú aj more nazvané Thetis. Tak ho vlastne oni nazvali. V čase, keď sa formovala Európa, bola tu celá reťaz ostrovov a ostrovíkov. Pomaly si plávali a lepili sa, aby vznikla Európa. Pri tomto posune, niekde v čase dinosaurov, práve v priestore strednej Európy bolo aj more nazvané Thetis. Počuť aj to, že Panónske more vraj predstavovalo už len zvyšok, posledný zvyšok po mori Thetis. Iní vedci to trochu inak vysvetľujú.
Vesta – rímska bohyňa srdca a „srdca rodiny, domu, mesta“, ohňa. Vesta je starobylá rímska bohyňa. Jej zrod určite siaha do najstarších čias, do čias spoznania sa s ohňom. Chrám mala rovno na Fórume, kde na oltári horel „večný“ oheň, o údržbu ktorého sa starali vestalinky, jej zasvätené panny, kňažky. Na rozdiel od iných, jej chrám bol kružnej podoby, čím sa chcelo dočariť zašlú dobu, kedy sa aj rodinné príbytky stavali v tejto podobe. Do jej služieb (na 30 rokov) sa priberali len najkrajšie panny, z najlepších rodín. Vyberalo sa ich už v útlom veku a dávalo sa ich na výchovu veľkňazovi (pontifex). Dodržať si panenstvo až 30 rokov, veru nebolo ľahko. Nejedna z týchto krasavíc „podľahla pokušeniu“ a nie len že si rodine priniesla hanbu, ale sama si vyriekla rozsudok smrti. Za živa ju zamurovali do hradby „Collinskej brány“. Vesta bola dcérou Rhey a Saturnusa, sestra bohyne Ceres a Juno. Vo výklade mytológie Rimanov, často dochádza ku jej chybnému identifikovaniu a dostávame sa do pomykova, lebo namiesto dcéry Rhey a Saturnusa, stáva sa z nej ich matka, avšak, ako ochrankyňa večného ohňa, stáva sa z nej dcéra horespomenutých. Aeneas (viď časť „junákov“) sa zaslúžil o introdukciu jej kulta na Apenínsky polostrov a Numa sa zaslúžil o stavbu jej prvého chrámu, kam muži nesmeli vkročiť. Ak ten „večný oheň“ z nejakej príčiny vyhasol, to znamenalo skazu rímskej republiky, teda jej chrám a oheň bol výnimočne významný pre život Rimanov. Zodpovednú vestalíku sa kruto trestalo. Oheň sa mohol vzkriesiť len za pomoci slnečných lúčov. (Občas najdeme, že sa oheň vzkriesoval aj trením dreva.) Táto slávnosť sa konala 1. marca (lebo marec má meno podľa boha Marsa a tento bol zároveň aj bohom ohňa). V tento deň sa prinášala aj obeť. Bolo to „sväté zviera“ Vesty, somár. „Aedes Vestae“ (Vestin chrám, Vestin príbytok, dom) bol „srdcom“ mesta. Tam bol uschovaný paládium (soška bohyne Atény) a ďalšie talizmi spiate so životom mesta, ako aj žezlo trójskeho kráľa Priama, falické symboli a sošky domácich bôžikov. # Z čias, rímskej ríše, zachoval sa nám prejav – modlitba ku Veste. (Týka sa mladého Augustusa.) „Ó vy bohovia našej minulosti, ó ty Romulus, ó ty Vesta, kráľovna Etruskov, Tibra a kopca Palatínu, dovoľ tomuto mladému junákovi zastaviť rozklad storočia...“ (Virgil) ============= Vulkán – Viď Hefaestus. ============= Zeus / Jupiter – kráľ Olympu. Boh všetkých bohov, Zeus mal neohraničenú moc. V Grécku si Zeus robil podľa zvykov Grékov, podľa konania tamojšieho ľudu a neraz sa nám zdá byť aj drsný, nemorálny... ale v Ríme, ako Jupiter, už bol „civilizovanejší“, jemnejšieho chovania, kultivovanejší.... Vždy konal len tak, ako konal jeho ľud, ktorý si ho utvoril na „svoj obraz“. Ľudia baviaci sa mytológiou majú trápenie, lebo (zatiaľ) odhalili, že tu ide nie o jedného, ale o tristo bohov s rovnakým menom.(Varo) Diodorus spomína len dvoch, Cicero troch, z ktorých dvaja „žili“ v Arkádii a jeden na Kréte, ktorého sa považovalo za syna Saturnusa a Ops, ale nechýbajú ani ďalší. Podľa mytológie Grékov, Zeus, čo rímsky Jupiter, bol synom boha Chronosa a Rhey. Už v dávnych časoch jedna veštba varovala Chronosa, že ho z trónu zvrhne vlastný syn, takže Chronos prehltával všetkých svojich synov, ale prefríganá Rhea si zaumienila, že šiestého syna porodí v tajnosti, rovno na polnoc. Chronos prišiel ku postele a tu mu podhodila skalu zabalenú do plienok a on to zhltol. Zeus sa zachránil. Dieťa nemohlo vyrastať v dome Chronosa a preto sa o neho starala kozonymfa Ameltheia. Keď táto nymfa umrela, Zeus použil jej kožu na vyhotovenie si štítu a panciera. Teraz sa rozhodol, že všetkých súrodencov si vyslobodí zo žalúdka otca Chronosa. Metis mu dala drógu a keď to použije Chronos, žalúdok sa mu vyprázdni a všetci súrodenci vyjdu na svetlo dňa. Takto Zeus priviedol k životu všetkých cyklopov, hekatochirov (storukých) a týto sa mu odvďačili darom hromu a blesku, čo mu pomohlo, aby si stal na čelo armády a dal sa do vojny s Chronosom. Vojna trvala celých 10 rokov, ale zvíťazil. Vojnovú korisť sa delilo. Zeus dostaol nebesá a zemský povrch. Poseidom dostal more a morské širiny, kým Hadesovi sa ušlo podzemie a peklo. Ani toto víťazstvo Zeusa neurobilo bodku. Svoju nespokojnosť prejavili Titáni, obri, príšeri nadľudskej sily. Ich sa nedalo likvidovať. Nemohol to urobiť ani sám Zeus. Museli mu v tom pomôcť aj smrtelníci, obyčajný ľud a preto Zeus naložil Heraklesovi, ktorý bol smrtelníkom, aby sa postaral aj o túto neželanú bagru. Trón už mal, ale nie aj stabilitu. O to sa postarala manželka – sestra Hera, Aténa a brat Poseidon, ktorým jeho krutovláda rýchlo zunovala, ale im to nevyšlo. Zeus sa stal pánom Olympu. Bohom bohov. Bol bohom svetla, ale zároveň bol aj bohom dažďu, suchoty, búrok a kľudu. Bol bohom ustáleného poriadku v ríši bohov a aj ľudí. Rozhodoval pri nesvároch, zvadách a hľadal najsprávnejšie východisko z konfliktu. Neraz musel zakročiť aj pri zvadách samích bohov Olympu. Aj týto boli chamtiví. Každý hrabal na svoju hŕbu. Musel zakročiť pri spore Apolóna s Heraklesom, v spore Apolóna s Marpessom, v spore Pallasa a Atény, v spore Atény s Poseidonom, v spore Afrodity s Proserfínou. Všade sa musel ukázať, ako pravý arbitér. Nesmel nikoho preferovať. Pravda je pravdou a bodka. Zeus mal jednu úradnú manželku, vlastnú sestru Heru, ale ako nevyliečitelný „pobehaj“, mal ich neúrekom. Na každej ulici, v každej dedine, v každom meste, v každom kráľovskom paláci... a ešte aj „z boku“. Ako hovoria legendy, prvou manželkou mu bola Metis, ale že Gaea predpovedala, že dcéra z tohoto manželstva na svet prinesie syna, ktorý uchmatne jeho slávu a moc, Zeus prehltol (zožral manžlku Metis), skorej, ako porodila Aténu. Aténa sa narodila z hlavy otca a to nie nahá, ale s pancierom. (Hesiod – Theogony str. 924.) Thenis mu bola druhou manželkou. S ňou splodil: Eirenu – pokoj, Eunomiu – poriadok, Diceu- spravodlivosť a Moeriu – osud. S Dionou mal dcéru Afroditu, s Eurynomou mal Grácie, s Mnemosynou mal všetky múzy, s Letou mal Apolóna a Artemisu, s Demeter mal Proserpínu, až sa konečne zosobášil s vlastnou sestrou, Herou. S ňou splodil Hebe, Eileithyiu a Aresa. Medzičasom si zabehol aj ku smrtelníčkam, ako Alcmena, Danae, Aegina, Pluto, Io, Callista... atď. Listina je dlhá. Všetky otehotneli a na „rodný list“ detí, napísali, že otcom je Zeus. Zeus bol pravý kocúr. Aby zvábil nejakú krasavicu, nezdráhal sa prevzať si podbu čohokoľvek. Hlavné mu bolo, dostať sa do postele. Spústa polobohov sa narodila práve z tohoto chytráctva Zeusa. Po čase, sotva sa našla nejaká grécka rodina, kde si svoje prsty nezamiešal aj Zeus. No konečne, vždy boli nemanželské deti a najľahšie sa ospravedlniť bolo, že Zeus prišiel ku mne. Festivali, slávnosti na počesť Zeusa boli rozšírené po celom svete (Grécku) a prinášali sa mu obete. Najčastejšie to bol býk. Býk sa zjedol na hostine a bol pokoj. Ku nemu gravitovali najmä „stoikovia“ a hlásali, že Zeus je najvyššou bytosťou na svete, vo vesmíre (ako by sme to teraz povedali). Nič sa tu nedeje, bez Tvojho pričinenia sa. Si Pánom sveta a vesmíru. Si Pánom času. V rozličných krajoch (krajinách) Grécka, Zeusa sa znázorňovalo na všetky možné spôsoby. Napr. v Lakedaemonsku mal až štyri hlavy, ako nejeden z našich slovanských viachlavých bohov, čo už poukazuje, že ten Zeus v podstati je naozaj bohom Indoeurópanov, lebo takéto božstvá sú nie len medzi Slovanmi, ale aj v Indii.
Mitra – indoeurópsky boh. Tohoto boha tu spomíname len preto, lebo mal nemalý impakt na dejiny kresťanstva. Vlastne súperil o primát. Najmä v čase včasného kresťanstva. Zapísal sa do dejím kresťanstva a že ho tam máme, ako negatívne božstvo, no to je dedičstvo zašlých dní. Mitra, na určitý čas v rámci hraníc rímskej ríše sa tešil väčšej popularite, ako sám Ježiš. Kto je to? Laický preložený význam jeho mena je proste „priateľ“, alebo niečo podobné. V mytológii Indoeurópanov je to veľmi staré, až prastaré božstvo. Spomína sa už vo „Vedách“. Čo sú „Vedy?“. Tak je to sanskritom zapísaný súhrn poznatkov, vied. (Náhodou sa zhoduje s naším termínom veda = znanie, vedomosť.) V Aveste (Peržsko) sa ho spája so slnkom, ale od praveku sa ho spája aj s bohom Varuna. Boli spoluvládcovia. Mitra personifikoval priateľstvo, láskavosť, dobrotu, milosť, štedrosť... a hlavne pokoj, neútočnosť na iných. V jeho mene sa zakľučovali prímiria, mierové dohody... otváral dvere kompromisu. Bez neho by nebolo svetovej harmónie. Vo „Vedách“, ktoré boli písané asi 1450 r. p.n.l. sa spomína a to už ako „staré“ božstvo. Neskoršie sa spomína aj v Aveste, niekde v VI. st. p.n.l. a odtialto, po stroskotaní peržskej ríše, cestou gréckych vojakov Alexandra Veľkého, dostáva sa aj do Grécka. Odtialto cestuje aj do Rímu, niekde v treťom a vo štvrtom st. n.l. a na čas sa stáva aj „ochrancom“ rímskej ríše. Pre včasné kresťanstvo bol asi najväčším nepriateľom. Imperátori Commodus a Juulian, ba aj Dioketian boli jeho prívržencami, ba tento posledný mu aj vystaval chrám. Rovno na Dunaji, lebo majme na zreteli, že toto náboženstvo sa rozšírilo po celej ríši. Siahalo až po Britániu a Španielsko. Mitra bol dieťaťom matke zeme. Narodil sa s fakľou (svetlom) a nožom. Týmto nožom, vedľa svätého potoka, pod svätým stromom, už ako dieťa, zabil kozmického býka, ktorého krv zúrodnila pôdu sveta. Mitraizmus bolo náboženstvo spasenia, lebo Mitra nikdy neumrel a je raz obrazov, kde sa ho dáva, ako nasleduje slnečný kočiar, dvíha sa k nebesiam, odkiaľ na vzkriesené duše bude dávať svoj posledný súd. Náboženstvo bolo rozšírené po celej ríši, ale boli to len menšie skupinky, hlavne vojakov a hlboko veriacich ľudí. Schádzali sa na služby, pri ktorých sa podávala aj nejaká „spoločná večera“, kedy si spomínali na Mitra, na jeho večeru, čo mal po tom, ako sa stvorilo slnko a svet. Pri tejto príležitosti sa obyčajne obetoval nejaký býk, vôl. Mitraizmus rozoznával sedem stupňov, cez ktoré osoba musí prejsť. Pre každý stupeň boli určené aj masky, znaky, večere, nápoje a druhy temniamu, ktorý pálili. S nástupom kresťanstva, zásluhou Konštantína mitraizmus postupne zaniká, až niekde v V. st. aj úplne zanikol. Rímska „smotánka“ sa pridala na stranu náboženstva, ktoré legalizoval imperátor Konštantín, kresťanstva. V Aveste sa ho spája so slnkom. Mitra vstáva skorej východu, nasadá do voza, kde má dva biele kone a vychádza na oblohu. Má tisíc očí a tisíc uší, takže mu nič neunikne. Všetko vidí a všetko počuje. V čase nepriateľstiev, vidno ho ako bojuje na čele armád. V rukách má dlhú kópiu a strely. V podzemí je zase sudcom dúš a očakáva sa, že na konci času vzkriesi všetkých mŕtvych. ........................................................................píše J. Kulík

Žiadne komentáre:

Super pre vasu firmu

Čítame...

*** MENÁ *****

>A<>B<>C,Č<>D<>E<>F<>G<>H<>CH<

>I<>J<>K<><>M<>N<>O<>P<>Q<>R<

>S<>Š<>T<>U<>V<>W<>X<>Y<>Z<>Ž<>

***Etymologický slovník***********

<A-C><Č><D,Ď,Dž><><><><><><H>

Autorské práva:

http://Kruhy.blogspot.com

nassinec@gmail.com