Grécko-rímsky panteón 9

Hermes / Merkúr – božský posol. V gréckej mytológii vystupuje pod menom Hermes, kým v Ríme sa mení na Merkúra. Podľa Cicera, pod týmto menom poznáme nie menej, ako päť osôb a napočitujú sa ich rodičia. Jeden bol synom Coelusa a Lux, druhý syn Valensa a Coronis, tretí bol synom rieky Níl, štvrtý zase synom Zeusa a Maia, ale bol tu aj ten, ktorého v Egypte nazývali Thoth, ba ako šiestého, neraz sa spomenie aj syn Bacchusa a Proserpíny. Najznámejší je však Hermes syn Zeusa a Maia, či podľa Rimanov, syn Jupitera a Maia. Hermes bol poslom bohov, hlavne Zeusovým. Bol patrónom pocestných, obchodníkov a pastierov oviec. Sprevádzal aj duše zosnulých na ten druhý svet. Bol patrónom orátorov, obchodníkov, ale aj tých, čo sa vybážali, kradľošov, zlodejov, klamárov, nestálych ľudí, či vôbec nepoctivých ľudí. Jeho latinské meno Mercurius je odvodené z lat. slova merx, merc = tovar, obchodný tovar, či širšie aj obchodovanie, kupčenie, lebo u Rimanov toto bol boh obchodného tovaru. Podľa spoľahlivých dát, Hermes sa narodil na hore Cyllene, v Arkadii a to v čase, keď nie len všetok ľud spal, ale spali aj bohovia. Hneď po narodení sa mu nejak podarilo zbaviť sa košielky a už aj začal kradnúť. Prvé čo ukradol, boli ovce brata Apolóna. Celé stádo nahnal isť „ritský“, aby nechal falošnú stopu. Toto však videl Battus, nuž hneď ho aj podplatil, aby mu zapchal hubu. Hneď aj zabil dve ovce, rozdelil ich na 12 častí, rovnako pre každého veľkého boha Olympu, aby aj týto boli na pokoji zvyšok oviec ukryl v jaskyni Pylus. Tento „husársky skok“ priniesol mu uznanie aj na Olympe. Battus však nedodržal svoje slovo a všetko „vysolil“. Apolón utekal ku tej jaskyni a naozaj, jeho ovce boli tu, nuž sťažoval sa u matky, čo mu Hermes porobil. Matka, ako matka, odviedla ho ku kolíske Hermesa, ktorý tam pokojne spal a neverila Apolónovi. Hermes však musel isť pred tribunál bohov. Tu sa osvedčil ako vynikajúci orátor, takže celý Olymp sa rehotal a Zeus rozhodol, že celá záležitosť sa má vyriešiť podľa pravidiel bratskej lásky. Hermes bol bohom hovoreného slova, ale aj klamstva. Nemal žiadne vyššie ideály, od profítu. Bol bohom slov, ktoré vyvracali pravdu, robili nedorozumenia medzi zaľúbenými a dovádzali ľudí do pomykova. Bol klamár prvej triedy. Ako boh obchodu a obchodníkov, Hermes bol jedinou osobou čo si získala nesmrtelnosť, ako výsledok medziľudských zmlúv. Stal sa aj bohom rôznych kúzelníkov, cirkusantov a pomáhal im vymýšľať si nové podfuky. Vymyslel vraj aj samú lýru, ktorú potom daroval Apolónovi, vymyslel aj píšťalku, ktorú tiež dal Apolónovi atď. atď. Zeus bol pyšný na tohto svojho posledného syna a povýšil ho na vlastného posla, ba aj posla ostatným bohov. Ako boh pútnikov, jeho sochy boli všade na križovatkách ciest, kde sa ho znázorňovalo ako bradatého muža s prehnane veľkým a vyčnievajúcim falusom. Zasahoval do mnohých záležitostí. Vyslobodil Odyseusa z „objatia“ Calipsy, ochránil Herkulesa od boja s duchom Medúzy a keď sa tento stal otrokom, zaobstaral mu aj spoločnicu v podobe Omphaly. Vyslobodil boha Aresa zo zajatectva (v bronzovom džbáne), ba ochránil aj samého Zeusa atď. Sprevádza tri bohyne, Heru, Aténu a Afroditu na súťaž o krásku, čoho následok bola trójska vojna, zmocnil sa aj Hádesovej prilby, čo ho robila neviditelným, zavraždil Hippolytusa a hlavne vedel, ktorá to cesta vedie do pekla. Hermes sa zamiloval do Chiony, dcéry kráľa Deadaliona a s ňou splodil Autolycusa, starého otca Odyseusa. Z ďalších synov tu spomenieme Erytusa (argonauta), Abderusa (homosexuál, péder a miláčik Herkulesa), Cephalus, starý otec Danae a je tu aj, aspoň podľa tvrdenia po-Homerových autorov, aj boh Pan, ktorého splodil s Penelopou, v čase, keď Odyseus bol pod hradbamy Tróje.

Hestia / Vesta – bohyňa srdca a domu (pod srdcom sa tu chápe aj domáce ohnisko, kozúb). Rodokmeň tejto bohyne je zahalený do šera dejín. Najdeme, že Hestia (Vesta) je dcérou boha Chronosa a Rheay, z čoho môžeme dedukovať, že je sestrou Zeusa a Hery. Na inom mieste však najdeme, že je ona matkou bohov, z čoho potom aj matkou Rheay a Chronosa (u Rimanov Saturnusa). U Rimanov sa ju považovalo aj za sestru bohyne Ceres a Juno (Hera) a v mytológii sa ju neraz popletie aj s Rhea, Ceres, Cybele, Proserpina, Hecata a Tellus. Od kráľa Olympu dostala privilégium večného panenstva. Bola bohyňou srdca, plameňa lásky, plameňa srdca, ale nikdy nezasahovala do ich záležitostí. Ani ľúbostných. Táto funkcia bohyne plameňa srdca jej je asi už len sekundárna. Vyvinula sa zo základnej funkcie bohyne ohňa, večného ohňa, rodinného ohniska... z čoho ju môžeme pokladať za jednu z najstarších božstiev. Z božstiev doby vedomého spoznania sa človeka s ohňom. Stredobodom, srdcom každého domu, príbytku, je ohnisko, kuchyňa. Tu sa priprávajú jedlá, tu je teplúčko a tu, okolo ohňa (stolu), sa zoskupuje celá rodina, nuž Hestia (Vesta) sa stala aj bohyňou stretnutí, stredobodom námestí. Údajne na územie budúceho Rímu jej kult priniesol trósky princ Aeneas. V jeho pôvodnej vlasti, v Tróji, to bola silná bohyňa. V novej krajine, v deň kladenia základného kameňa budúceho Rímu, svetlo sveta uzerá neskorší slávny filozof, Numa Pompilius, ktorý bude aj staviteľom prvého chrámu Vesty, v ktorom podľa podania sa ochraňoval aj „paladium“, soška bohyne „Pallas Atény“ a v chráme neustále horel „večný“ oheň. Toto mali na starosti tzv. vestálky, slúžky bohyne Vesty, ktoré pri vstupe do služieb prisahali na večné panenstvo. Ktorá si svoj sľub nedodržala, tú sa prísne trestalo. Vraj za živa ju zamurovali do múra chrámu. Ak náhodou ten „večný“ oheň zhasol, zodpovednú vestálku sa tiež podobne trestalo, lebo zánik ohňa zvestoval aj nejakú blížiacu sa kalamitu na Rím. Nový „večný“ ohník sa mohol zapáliť jedine za pomoci slnečných lúčov. Hestia, Vesta, vlastne ich ohník neustále horel aj rovno v strede námestí a tu sa meštania schádzali na rozličné porady. Ku Veste, do jej chrámu sa išli predstaviť aj budúce mladé nevesty a ku jej nohám sa prinášali aj novorodeniatká, aby im dala požehnanie. Keď sa sadalo za stôl, skorej jedla a aj po jedle, modlilo sa Hestii, Veste, lebo len jej pričinením sa (ohňom), to jedlo bolo pripravené: „Hestia, ktorá si prítomná v každom dome, ako na zemi, tak aj na nebi, ty si prvá, ktorej vzdávame česť; pred teba, ako pred, tak aj po jedle, predkladáme najsladšie víno. Bohovia a ľudia smrtelníci nemôžu si sadnúť ku jedlu bez teba.“ Sochy Hestie, Vesty znázorňujú podobu ženy v dlhom rúchu, so závojom na hlave, kým v jednej ruke drží lampu (často aj dvojuchú nádobu) a v druhej má kópiu, alebo aj paladium. Robili sa aj medaily s jej podobyzňou a tu ju vidíme, ako v jednej ruke drží vojnový bubeň a v druhej figúrku symbola víťazstva. #Staré pramene udávajú, že v roku 418. od založenia Ríma, určitá Minucia, vestálka v chráme bola obvinená za smilstvo. Všetky ženy a i vestálky jej závideli ako samú telesnú krásu, tak aj eleganciu, štýl a najmä jej spôsob obliekania sa. Proste boli na ňu žiarlivé a podali falošné obvinenie. Súd nemal kam, lebo všetky ženy tvrdili jedno a to isté, smilstvo, i keď nemohli presne dokázať, ukázať, s kým to urobila, nuž uvalil na ňu prísny trest. Pochovanie za živa..

Chronos / Saturn – grécky boh, najmladší z 12. Titánov. Gréci vedeli, že čas plynie, ale vypadá, že si neuvedomili fakt, že čas vznikol v tom istom okamihu, ako aj zem, čiže mal by byť najstarší. Ako koľvek, otec mu je Uranus a matka Geae. Aspoň tak hovoria grécke legendy. V Taliansku tiež patrí medzi najstaršie božstvá, ale nemožné je určiť, či Saturn vznikol v Taliansku, samostatne, alebo imigroval tam cestou gréckych kolonistov na Sicíliu, alebo ho dostali cestou Etruskov, Sabínov... V čase rímskej republiky už si tu panoval. Najčastejšie si ho spomíname, viažeme, ku „zlatému obdobiu“ Ríma. (Angličtina ho používa aj v každodennej reči. Sobota sa nazýva Saturday, čo neznamená nič iné, ako deň boha Saturnusa.) Grécka mytológia je trochu drsnejšia, lebo spomína, že Chronos a jeho bratia boli násilne uväznení v útrobe matky. Tak vraj rozhodol otec, Uranus, lebo mu bolo zvestované, že ho z trónu zvrhne vlastný syn. Ako deti prichádzali na svet, uzatváral ich do úrob matky zeme, ale Chronosovi sa podarilo vyslobodiť ako seba, tak aj ostatných a Uranusa vykastrovali a zvrhli. Všetko by bolo v poriadku, keby aj Chronosovi nebolo zvestované, že aj on prejde podobne. Ako ktoré dieťa prichádzalo na svet, tak ich hltal, ale keď sa narodil Zeus, nejak mu podhodili skalu namiesto dieťaťa. Zeus sa zachránil. (Viď Zeus.) V rímskej mytológii Zeus sa stotožňuje s Jupiterom, ktorý si z trónu tiež zvrhol otca a jeho zase zvrhol vlastný syn. Keď Saturn prišiel do Ríma, tu ho vítal sám Janus a jeho panovanie sa pokladá za najšťastnejšie obdobie Ríma. Mesto zažívalo nevídanú prosperitu, lebo naučil ľudí, ako pestovať hrozno, ako robiť víno, ako poľnohospodáriť, ba priniesol im aj prvé zákony. Obyčajne sa ho znázorňovalo s kosákom a kosou. V Ríme sa poriadali veľkolepé oslavy, tzv. saturnalie, ktoré sa hodne podobali bakchanaliam. Na týchto oslavách si nevedel kto je patricij a kto plebejec. Aristokracia zhodila svoje rúcho, togy a obliekli sa tak, ako aj obyčajný svet. Oslav sa zúčastňovali aj otroci, takže tu sa nevedelo „kto pije a kto platí“. Nebolo zriedkavosťou, aby pán posluhoval svojich sluhov, otrokov. Na oltár sa prinášala obeť, za obeťou. Ľudia si vymieňali daríky. Školy nepracovali. Súdy, ba všetky štátne úrady mali voľné dni. Ľud behal uliciami a vykrikoval: „Io saturnalia! Bona saturnalia!“ Ako by aj nie, keď v tento deň si mohli vypiť aj otroci a pravda, prehaňali. Oslavy sa začínali v 17. deň decembra a trvali niekoľko dní a keď na moc prišiel Caesar, oslavy trvali aj dlhšie, až do konca roku. Na oslavách sa najčastejšie vymieňali darúvali voskové sviece, sigillaria, ako symbol svetla, dĺženia sa dní. Svojim charakterom, saturnalie sa podobali dnešným Vianociam a Silvestru. Saturn predstavoval slobodu Planeta Saturn, pre atrologov však predstavuje pravý opak tohoto božstva. U nich sa stotožňuje s nezdzdravou silou. # Chronos bol synom Uranusa (nebies) a Gaeay (zeme). Bratia mu boli cyklopi a hekatonchiri. Manželkou mu bola vlastná sestra Rhea, s ktorou splodil deti: Hestia, Demeter, Hera, Hades, Neptún (Poseidon) a Zeus.

Ianus (Janus) – rímsky boh, ktorý vládol nad každým začiatkom, kým Jupiter vládol nad koncom. Tento veľký boh Rimanov mal dve tváre. Jednou sa díval pred seba, do budúcnosti, kým druhou sa pozeral za seba, do minulosti. Videl všetko pred sebou a za sebou. Videl všetko čo je nad nim a čo je pod nim. Poznal všetky argumenty za, alebo proti niečomu. V jeho osobnosti bolo ukryté jasné videnie všetkého na svete.On bol nejakou Alfou, kým Jupiter bol Omegou. Spoliehajúc sa viacej na akože historické faktá, ako mytológiu, o tomto bohovi môžeme povedať, že sa nenarodil bohom, ale bol na boha povýšený. Údajne bol synom Apolóna a narodil sa v Thessálsku. Odtial prešiel do Talianska, kde založil maličkú kolóniu, ako aj malé mesto, rovno na brehoch rieky Tiber. Toto mesto si nazval Janiculum. Sú však autori, ktorí ho pokladajú za syna Coelusa a Hecate, kým zase ďalší tvrdia, že nebol z Thessálska, ale z Atén. Keď sa tu osadil, zároveň sa z neho stáva aj prvý kráľ na území budúceho impéria, prvý kráľ oblasti Latium. Tu sa aj oženil a manželka Camase, alebo Camasené narodila mu niekoľkých synov. Jeden z nich sa volal aj Tiber, podľa ktorého aj táto dosiaľ nemenovaná rieka dostala svoj názov. Práve v čase jeho panovania, na nebi bol nepokoj. Syn boha Saturna, Jupiter vyhnal z neba vlastného otca, takže Saturn sa uchyľuje u Janusa, ba stáva sa aj spolupanovníkom. Ako panovník, prvý kráľ, nemal to ľahké. Musel donášať rozličné zákony, spravovať v pokoji a všade vládol pokoj. Bolo to „zlaté obdobie“. Ľudia boli dobrí, všade bol dostatok všetkého a hlavne, neviedli sa žiadne vojny. Janus vraj „vymyslel“ aj peniaze, aj obrábanie pôdy a aj správne zákony. Scivilizoval divochov vtedajšieho Latiumu. Nikto však nežije večne. Umrel aj on, ako človek, ale hneď si ho ľud povýšil aj na boha a do opatery dostal chrániť bezpečnosť mesta, Rímu. Spomína sa, že keď Romulus s priateľmi uniesol Sabíňanky, pravda Sabíňania zaútočili na Rím. Dostali sa aj do mesta a napredovali hore vŕškom, ku chrámu Janusa, avšak práve vtedy zareagoval aj ochranca mesta. Odrazu zo zeme začal chŕliť vrelý prameň. Sabíňania sa náramne zľakli a rozutekali sa. Od toho dňa, vždy v čase vojny chrámové dvere bývali otvorené, aby boh Janus, ochranca Ríma mohol reagovať. V čase mieru, dvere bývali zavreté. Počas celej historie, asi 700 rokov, chrámové dvere boli zavreté len trikrát. Raz to bolo v čase Numa Pompiliusa, v 234. roku p.n.l. a potom v čase panovania cisára Augustusa. Inak Rimania boli neustavične vo vojne s niekým. Sochy Janusa boli vždy dvojhlavé, i keď občas sa najde aj štvrohlavá. Znázorňuje sa ho s kľúčom v pravej ruke, kým v ľavej má papek, alebo v pravej drží číslo 300 a v ľavej 65, čo dáva na javo, že je tu každý deň a každý rok sa začína jeho mesiacom, Januárom. Každý náboženský obrad sa konal podľa poriadku, že sa to začínalo a aj končilo s jeho menom. Zaslať modlitbu ku vyšším božstvám, bolo možné len cestou Janusa. On bol „mostom“ medzi božstvami a ľudom.

Larovia / Larisovia – rímski bohovia nižšej triedy, strážnici. Úlohou, či doménom im bolo strážiť a ochraňovať obydlené miesta a rodiny. Keď grécky Zeus „vyemigroval“ do oblasti Talianska, z neho sa stáva Jupiter (z jeho manželky Hery sa stáva Juno atď.) , ale charakter sa mu nemení. Aj ďalej, teraz už ako Jupiter, navštevuje nymfy a smrtelnice. Podobne si zavádza aj Hermes, teraz Merkúr. Jupiter sa zamiloval do nymfy Juturna, ale táto odolávala jeho zaliečaniu sa a vždy mu utiekla. Zišli sa bohovia a na poradu pozvali aj všetky nymfy. Rozkázali im, aby nejak pomohli chudákovi Jupiterovi. Všetky súhlasili s plánom, iba nymfa Lara mala „slaný“ jazyk a o porade informovala Jupiterovu manželku Juno. Keď sa o tomto dozvedel Jupiter, rozzúril sa. Nymfe Lare vytrhol jazyk. Pozval si Merkúra, aby ju takúto preniesol do pekla. Z radosti, zvestoval Merkúr. Vzal ju, ale cestou do pekla ju znásilnil. Otehotnela chudera Lara a narodila dvojčatá, ktorých teraz poznáme pod menom Larovia (Larisovia). (Ovidius) Z týchto Larov, Larisov vyrástli bohovia. Znázorňuje sa ich, ako dvoch chlapcov, ktorých neustále sprevádza verný pes. I keď sú dvojčatá, ľahko ich rozoznáme. Jeden je Lares compitales, ktorý dozerá na vidiek, usadlosti a možno ho stretnúť aj na poľných križovatkách, čo boli odvekým miestom stretávania sa vidiečanov. Druhý, Lares familiares je ochrancom rodinného domu a gazdovia ho obdarúvali krásnym vencom, so slovami: Dopusť bože, aby tento náš príbytok bol prameňom všetkého dobrého, požehnania, radosti a dobrého šťastia. (Plautus) Rimania si veľmi ctili aj týchto dvoch bratov – bohov. Ich sochy neraz znázorňovali aj dve opice, pri nohách ktorých leží brechajúci pes. Obyčajne to boli malé bronzové sošky, ktoré si majitelia domov umiestňovali hneď ku dverom príbytku, alebo aj ku ohnisku. Na ich oltároch sa pálilo kadidlo a v určité dni sa im obetovali aj prasačky. Mali aj svoj festival. V máji. Vtedy sa ich sošky operili aj korunou a ako obeť, prinášali sa im kvety a ovocie. Same slovo Lares bude asi etrurského pôvodu, kde malo podobu Lars a význam mu je sprievodca, alebo aj vodca. Mars / Viď Ares.

Moerae / Parcae – grécko – rímske bohyne, ale najdeme ich aj u nás. Sú to vlastne „Tri priadky“, alebo aj „sudičky“, z čoho zakľučujem, že ich pôvod siaha hlboko do minulosti Indoeurópanov a hľa, náš ľud, si to pamätá a Pavel Dobšinský sa vzmohol to všetko aj zapísať. Dnes ľutujem, že v určitom čase som si to všetko neprečítal, nezapamätal, lebo jeho zbierka „Prostonárodné slovenské povesti“ siahajú veľmi hlboko. Tak hlboko, že paralely najdeme u všetkých antických autorov. Potrebné je len pozorne čítať a rozumieť. U nás sú to „babské rozprávky“, ale hľa, ako u Grékov, tak aj u Rimanov, práve tieto povesti pokladáme za základný kameň európskej kultúry. Sú trochu rafinovanejšie, ale tento krôčik badáme len pri komparovaní gréckych povestí s rímskymi. Naše sú ešte drsnejšie, ale pre pospolitý ľud, prijatelnejšie. Tieto grecko- rímske bohyne sú vlastne paralené s našími, hore spomenutými priadkamy a sudičkamy. Veľmi dáno, boli raz Tri priadky. V Grécku sa nazývali Moeraey, alebo aj Horaey: Atropos, Clotho a Lachesa. Všetky boli dcéramy Zeusa a Themis. (Themis bola dcéra Doelusa a Terry, ktorá aj proti vlastnej vôle, musela sa vydať za Jupitera a porodila tri dcéry, ktoré sa v Ríme nazývali: Dice, Irena a Eunomia, tri Parcey. Horaey – boli prvými bohyňami, ktorým smrtelníci stavali chrámi, najmä v Atike.) Autorita týchto troch dcér sa rozšírila po celom svete. Na celý svet. Od toho najskromnejšieho, až po najnadutejšieho, od najstaršieho, až po najmladšieho, od najslabšieho, až po najväčšieho junáka. Všetci ich uctievali, klaňali sa im, ale sa ich aj báli. (Hmér, Hesiod, Horatius...) Prvá z nich spriadala niť života. Rovno od narodenia sa človeka. Druhá tú niť rozpletala, či symbolický rozpriadala cestu života, kým tretia tú niť strihala, či symbolický, robila koniec, bodku nad prejdenou dráhou života. Všetky tri sestry boli neochvejné a „slepé“ na každú prosbu smrtelníka. Oni rozhodovali o každom začiatku a konci. Oni predstavovali osud a aj tok žitia každého dňa. Oni predstavovali aj limít, pokiaľ môžeme ísť a postavili bránu, ohradu, kam nemôžeme nakuknúť. Priateľkamy im boli setry Erinnejské, ktoré trestali každý priestupok, každý zločin. Tieto tri sestry predstavovali aj ukrutnú smrť a pokutu za hriechy. V ich doméne bol aj výsledok vojen, každodenné nešťastia, choroby... ku čomu sa správali podľa svjich náhľadov. Moarey sa v Ríme asimilovali do charakteru Parcael, ktoré pôvodne boli duchovia pôrodu, narodenia sa človeka. Vo Fórume sú reprezentované, kde ich nazývali aj Sudičkamy.

......................................píše J. Kulík