Meruôsmy rok.

Pod týmto chápeme štyridsiaty ôsmy, revolučný rok (1848) a pod meruôsme roky, 1848-49. Pýtali ste sa už niekoho, čo to vlastne znamená „meruôsmy rok“ a odkiaľ to máme? Akú odpoveď ste dostali? Vedel vám ten dotičný dať aj uspokojivé vysvetlenie? Nemyslím tu na udalosti tej doby, ale na etymológiu názvu. Dnes vám to tu pri nášame v úplnosti. Aspoň pokiaľ môžeme, lebo určite sa tu dá isť aj hlbšie do minulosti a možno aj „odhaliť“ úzadie čísla 40. Prečo práve toto číslo sa stalo číslom „magickým“ v chápaní ľudu, človeka, v jeho dlhej historii. Pod termínom „meru“ v našom jazyku, v našej kultúre, chápeme číslo 40. V rozličných (slovanských“ etymologických slovníkoch napr. v ruskom (autor Max von Vasmer), ale aj v iných, pod hlavičkou mera najdeme, že tu ide o indoeurópske slovo s významom merať. Koreň tohoto ie. slova sa zjavuje nie len v slovanských jazykoch (mera, míra, mjera...), ale aj v germanských, napr. strý hornonemecký mezzan, maza, v gótskom mela = vrece zrna, albánsky mat, mas = merám, matё, masё = miera, mot = čas, počasie... a stretneme sa s nim aj v latine, v gréčtine, kde najdeme metis / μητις = svedomie, rozum...ba aj v sanskrite (starý indický jazyk, druhý najstarší písmom zapísaný jazyk Indoeurópanov), kde máti, mimáti = merať, mátram, mátra = miera (niečoho)... a dnes, ako medzinárodné slovo, najdeme ho v každom jazyku na svete, lebo medzinárodná dĺžková miera je meter, kde sa využila latinská podoba metior... = merám, miera. Teda, aspoň čo sa týka pôvodu slova meru- máme to vysvetlené, avšak prečo u nás (ale aj inde), toto znamená počet 40? Rozličné antické kultúry mali aj svoj zvláštny systém počítania a ako základný celok niečoho, volili si najrozličnejšie čísla. U niekoho to bol počet päť (5), lebo na jednej ruke máme päť prstov, kým u iných to bolo napr. 10 (prsty na oboch rukách), 20 (všetky prsty na rukách a nohách), kým na blízkom východe sa zjavuje aj počet 12 (tucet), ako základné číslo počtu nejakého celku. (12 plemien Hebrejcov...) Vďaka Francúzom, ich revolúcii, Napoleónovi... ich staronový decimálny systém počítania si razí cestu do sveta. Prijali ho všetci. Okrem V.Británie, Spojených štátov, ich satelitov, ale aj tu je to to už čoraz labílnejšie. Aj my sme mali svoj vlastný systém mier. Čo by sme to boli zas národ, ak by sme nemali aj toto? Bol tu „palec“, lakeť, siaha, vedro, merica (prešporská), okov... či neskoršie aj cól, šúf, ríf... ale decimálny systém sa ukázal, ako najlepší. V jazyku nám však zostalo „meruôsmy rok“, s ktorým sa aj dnes oháňajú naší historici. Odkiaľ sme to dostali? My máme „meruôsme roky“, ale neviem, či to majú aj ostatní Slovania. Ak, tak len sporadický. U Rusov sa stretneme so slovom „sórog“, na čo si spomínali naší vojnový zajatci (I. sv. vojna). Rus vraj vedel počítať, len po „sórok“. Keď zajali naších (Rakúsko-Uhorských vojakov), čítali, koľko ich tam majú. „Edem, bedem...“, až tu bol „sórok“ a skrútli mu čapicu. Rus si myslel, že po tomto počítaní prečíta si „sóroky“ a dostane počet, lenže ani naší neboli sprostí. Keď sa Rus vzdialil, čapicu si upravili a bola tu celodenná robota. Nie a nie prečítať si počet zajatcov. Naší to chápali, že každý sórok bude odstrelený. Rus. ukr. sórok, poľ. sorok Max von Vasmer vysvetľuje na podklade neskorogréckeho sarákonta / σαράκοντα = 40. Pri slove mera, M.v V. poznamenáva, že to sme si to prevzali z maďarčiny, lebo aj tam je merö = vrecko, vrecúško, vak (vráť sa na vysvetlenie gótskeho) a nenapadlo mu, že pri „mera“, v tom vreci tých zŕn bude viacej, než 40 a že aj toto akože maď slovo, svoje východisko má v jazyku Indoeurópanov, čiže aj nás. Že maď. mérleg = váha, vážky... svoj pôvod, etymológiu má v ie. jazyku a súvisí so slovom merať. Rovnako, ako aj mérnők = inžinier, či „meráč“, „vymeriavač“. Slovo mera použil aj náš spisovateľ (Žáry) na označenie 40 koží, ako je to aj v ruštine (M.v V.) kde sórok je využité na označenie počtu 40 koží soboľa, lenže otázka je, prečo práve 40? Kvarantína predstavuje izolovanie ľudí, zvierat, ba aj rastlín na dobu 40 dní. Lat. quaranta = 40, quartus = štvrtý. Kvarantína, ako termín na izolovanie (dĺžka 40 dní) vznikol vraj v Benátkach, kedy sa lode prichádzajúce z „ďalekých krajov“ izolovali na 40 dní. Bol to preventívny zákrok. Čakalo sa na inkubáciu chytľavých chorôb, hlavne mora. Kvarantína v podstati znamená len 40 a slovo sa využilo na určenie periodu. V skorejších časoch to mohlo znamenať aj 40 hodín 40 mesiacov, 40 rokov. Príkladov je neúrekom. V staroveku (spomína aj Biblia), kvarantína, či 40 dní sa môže vzťahovať, či vzťahovalo sa aj na vdovu, ktorá mala povinnosť a aj právo v dome nebohého manžela zotrvať 40 dní. Mojžiš so svojim stádečkom Izraelských, potuloval sa púšťou až 40 rokov. Elijáš a aj Ježiš postili sa 40 dní. Pôst, ako cirkevný sviatok, trvá nám 40 dní, takže Taliani si aj tento sviatok nazvali quarantena. „Medardova kvapka, štyridsať dní kvapká“. V Biblii sa spomína, že keď sa chýlilo ku potope sveta, neustály lejak trval až 40 dní a nocí. Číslo 40 sa dlho považovalo za magické a pripisovali sa mu rozličné moci. Vdovy 40 dní smútili za manželom a to nie len „zo žiaľu“, ale aj strachu, aby sa im zosnulý manžel nejak nepomstil. Keď sa nad Európov vzniesli mračná moru, demónskej sily, infektovných (ale podozrivých z infekcie) sa izolovalo na 40 dní a naozaj, prax ukázala, kto v tomto čase podľahol chorobe, ten umrel a kto nie, toho sa dalo zachrániť. Verilo sa, že chorobné „porobenie“ má životnosť len 40 dní. Ak to človek prekoná, prekonal tým aj demónske sily. Číslo 40 sa nezvolilo len náhodne. Ešte skorej, dávno, veľmi dávno, verilo sa, že v ňom sú skryté nadpridzené sily. Ako ďaleko do minulosti siaha táto pôvera, zatiaľ sa mi nepodarilo odhaliť. Korene má niekde v dobe predhistorickej. Hodne skorej času Pythagoru. Na najrozličnejšie čísla pýtajú sa aj kadejaký veštci pri robení „osobného horoskopu“. U nich, každé číslo, každý symbol, litera abecedy v sebe skrýva nejaké nadprirodzené sily, ale akú silu skrýva číslo 40, nemohol som nikde najsť. Teda, naše „meruôsmy rok“ v sebe skrýva „celok“ quaranta, ktorý sa k nám dostal určite len cestou kresťanstva (či v prípade Rusov je to sórok).

...................................................píše Ján Kulík