Faktom žitia je aj smrť. Vyprevadiť si niekoho na večný odpočinok, nikdy nebola ľahká vec pre tých pozostalých. Bez ohľadu či to bolo akože doma, vo vlasti, alebo v ďalekej, akože cudzine. Pred 15 rokmi som si vyprevadil otca a v tieto dni, aj mamu. Odpočívajú si v jednom hrobe a čakajú na príchod Spasiteľa Pána Ježiša Krista.
Najväčší počet Slovákov v Merlbourne svoju večnosť trávi v „Altona Memorial Park“. Hádam im nebude smutno. Všade vôkol majú svojich krajanov. Je tam hrob švagra a ňaničky Makovníkových, sú tam Petrákovci, Horniakoví atď. atď.
Všimol som si, že posledne sa mnohí návštevníci KRUHOV dozvedajú o pohrebných zvykoch. Máme to napísané. Pozrite si.
Keď sa človek rodí, novorodeniatko plače, kým rodina je veselá. Keď však človek umrie, to jeho telo má pokojnú tvár, ale všetci ostatní plačú. Lúčia sa s nim. Nie, nie je to na večnosť, len dočasne, lebo ak veríme v Spasiteľa, onedlho sa zase zídeme. Veď ľudský život je len úvodom ku večnému životu. Ak, ako kresťania veríme v toto, svoj pokoj si nájdeme a máme nádej, že v deň vzkriesenia sa zase zídeme.
Mama bola evanjelička, avšak za tých 14 rokov žitia v ošetrovni, okrem našich ev. kňazov, okrem oltárneho krúžku žien, okrem starých kamarátov, navštevovali ju aj katolícki kňazi, katolícke sestričky, spolu sa modlili a aj týmto ľuďom môžeme len ďakovať za ich lásku a ochotu. Nebolo jej smutne. My sme ju navštevovali každé dva týždne (predsa, do Melb. máme skoro 300 km.), naša dcéra Janka tam pri nej bola aspoň dvakrát týždenne, ale kňazi (evanjelickí, katolícki….) ju navštívili aspoň raz týždenne. Všetkým môžeme len úprimne ďakovať.
V kruhu najbližších priateľov okrem evanjelikov, máme aj počet katolíkov, anglikánov, presbyteriánov, metodistov, pravoslávnych, židov… a nikomu nám nevadí vierovyznanie toho iného. O tom sa vlastne nikdy ani nedebatuje. Každý si ctí svoje, riadi sa podľa svojho a sme priatelia. Toľko, že všetci boli aj na pohrebe. Podobne, ako sme my boli na pohreboch ich najmilších.
Ako vypadá kresťanský pohreb v Austrálii? Podobne, ako všade vo svete. Telo zosnulého sa prevezie do kaplnky pohrebného závodu. Tu sa zriadia záležitosti, vyplnia formuláre, určí sa deň posedenia (večer skorej pohrebu), určí sa deň a hodina pohrebu… dá sa oznam… a všetko už ide podľa ustáleného poriadku. Večerné posedenie vedľa tela zosnulého trvá asi jednu hodinu. Príde kňaz, prídu priatelia, rodáci, trochu sa pospomína zosnulá osoba, odspieva sa niekoľko pesničiek z „Funebrála“, pomodlí sa za zosnulého a pozostalých, prednesie sa kratšia kázeň a rozídeme sa.
V deň a v čas pohrebu zase sa zídeme v kaplnke. Tu sa konajú služby, odspieva sa niekoľko pesničiek, pomodlíme sa nad zosnulým, kňaz odspieva priliehavý žalm (mama mala č. 34 a otec mal č. 103), prečíta sa životopis zosnulého (aj cirkevný a aj svetský), zosnulý sa rozlúči s pozostalými, prečítajú sa mená a potom telo zosnulého, kvety, vence nakladajú sa do pohrebného vozu a kolóna automobilov sa pohne ku cintorínu. Napred, v aute „Rollce Royce“ ide truhla. Po nej nasleduje auto pohrebného závodu (zase „Rollce Royce“) kde sú najbližší z rodiny, za nimi ide kňaz a kantor, no a po tomto, ide kolóna smútiacich, ktorým sa neťažilo vyprevadiť zosnulého. Všetky autá majú zapálené svetlá, aby okoloidúci vedeli, že sa nemajú zapájať do kolóny.
Na cintoríne už zíva vykopaná jama a čaká na telo. Tu si ešte odspievame pesničku „K Tebe, ó Bože môj“, kňaz odspieval antifónu č. 21 „Ja som vzkriesenie aj život; vraví Kristus Pán! Kto verí vo mňa, bude žiť, aj keď umrel!“ Po tomto sme sa pomodlili nad telom zosnulej, kňaz požehnal telo a nás všetkých a zaspievali sme pesničku „Už idem do hrobu smutného, tmavého, tam budem spočívať až do dňa súdneho.“(Fun. č. 62)
V Austrálii sme už mali počet slovenských evanjelických kňazov, ako Michal Brondoš (z USA), Ondrej Kolec (z Argentíny), Miloslav Velebír (zo Slovenska) a najnovšie, tu je Ján Haviar (zo Srbska - Kovačice). Všetci si konali svoju funkciu dušpastiera svedomite a môžeme im všetkým len ďakovať.
Tradičný pohrebný voz pohrebného závodu „Nelson Bros“.
Už „modernejší“ pohrebný voz.
Manželka Božka a dcéra Janka pri rakve.
Ja nad sviežim hrobom svojej matky.
Ako vidíte, ukrutná suchota. Aj tráva je spálená, žltá.
Každého z nás čaká rozlúčka s najmilšími. Pozrite si vstup „Pohrebné obyčaje“ a niečo si tam najdete. Evanjelici na Dolnej zemi nepália sviečky, lebo cesta ku Spasiteľovi je nám známa. On nám je Svetlom. Pálenie sviečok má až predkresťanskú tradíciu. Sviečka im svieti vo svete podzemia, aby tam nezablúdili.
* Otec, Pavel Kulík, potomok zakladateľa rodu, Benjamína, už 15 rokov odpočíva ďaleko od svojho rodného Kysáča a ešte ďalej od Terian, na strednom južnom Slovensku, odkiaľ rod vyšiel.
Mama, Katarína – Mária Kulíková, dievčenským menom Turčanová odpočíva si tiež tu, na druhom konci sveta. Strašne ďaleko od jej milovaného Petrovca a ešte ďalej od Turca na Slovensku.
Obaja sa tam stretnú so svojim synom, mojím bratom, Pavlom Kulíkom, ktorého si Spasiteľ povolal presne pred rokom.
J.K.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára