Pamätná tabuľa na slovenskom chráme v Lavertone.
„Sláva Kristu“...
(Obal CD-ečka / Martin Kizúr.)
je názov prvého CD-ečka, ktoré nahrali niekoľkí snaživci zoskupení okolo slovenského evanjelického zboru „Krista Pána“, ktorého stredisko je v západnom predmestí Laverton. Tam sme si vystavali úhľadný kostol, tam sú dve obytné budovy, fary, veľká spoločenská hala, na dvore sú zase ihriská atď. atď. Je to naše slovenské evanjelické centrum a to nie len v Melbourne, ale vôbec v Austrálii. Niekoľko kilometrov ďalej je aj evanjelická, zatiaľ len základná škola „Good News“, ktorej výstavbu sme aktívne podporili. Mimochodom, na tejto škole a to nie len pre slovenských žiakov, máme zriadené aj vyučovanie slovenčiny a slovenských dejín. Konečne, v žiadnom inom austrálskom meste slovenský evanjelický kostol ani nenájdete a školu ani toľko. Nejakou menšou výnimkou je Perth, kde teraz účinkuje náš bývalý kňaz, Miloslav Velebír a občasne tam máva aj slovenské Bohoslužby.
Kvarteto slovenského evanjelického zboru „Krista Pána“ vzniklo na podnet vtedajšieho kňaza, M. Velebíra a jeho manželky A. Velebírovej – Sládečkovej. Ďalší členovia boli Jana Kulíková a George Pasulja a občas, ako dodatoční speváci, Paul Strešniak, John Činčurák a Daniela Rauzová.
CD sme nahrali za pomoci orchestra ľudovej hudby „Ekonóm“ z Bratislavy, ktorí tu práve hosťovali.
Slovenský ev. a.v. kostol „Krista Pána“. Z pravej strany vidno „starú“ faru (nová, poschodová je skonča starej fary a stavaná bola neskoršie) a z ľavej strany vidno veľkú spoločenskú halu zboru.
*Fotené je pred vyše 30. rokmi. Od vtedy sa záhrada pred chrámom rozrástla.
** V týchto dňoch sa už robí na prešírení priestoru spoločenskej haly. Vlastne predĺžení samej stavby, lebo prerástli sme súčasnú kapacitu.
Prvé evanjelické služby v Austrálii sa konali v prístavnom sklade v Adelaide, 25. novembra v 1838. roku, kedy sem prichádzajú prisťahovalci z Nemecka a títo zase boli prevažne Lužickí Srbi. Aj ich historiát je napísaný v lužickosrbskom jazyku, ba o ich pôvode svedčia aj priezviská.
Presné dátum už či založenia slovenského spolku „Ľudovít Štúr“, alebo ev. zboru „Krista Pána“, nepoznáme. Nejestvujú žiadne zápisnice, lebo nerobilo sa to „úradne“, ale nejako „prirodzene“, z potreby schádzania sa. S odstupom času, mohol som zozbierať len nejaké kusé informácie od ešte žijúcich svedkov. Robil som to pred vyše 20. rokmi a od toho času, mnohí sa už pobrali na „onen svet“.
Prvé organizované podujatie slovenských evanjelických prisťahovalcov z Dolnej zeme, bol „Silvestrovský“ večierok 1966. roku. Prenajala sa nejaká menšia hala a na prekvapenie, Slovákov sa zišlo toľko, že to organizátorov až zarazilo, ale aj dalo ďalšiu ideu organizovaného schádzania sa. Rodí sa idea založenia ako spolku, tak aj zboru.
Dňa 15. januára 1967. už sa aj zišlo niekoľko krajanov, v domácnosti Jána Čiepu s úmyslom usporiadania si „stretnutia pri Slove Božom“. Samuel Čáni na starosti mal výber pesničiek, Ján Čiep prečítal patričnú nedeľnú epištolu a evanjelium a Ján Jagoš sa pomodlil Otče náš. Tento skutok, toto stretnutie sa dnes pokladá za akože dátum zrodu slovenského ev. a.v. zboru „Krista Pána“ v Austrálii.
Zrejmé, ten začiatok bol viacej, ako skromný, ale ku tejto bunke pristupovali ďalší, takže počet vzrastal a javila sa životaschopnosť.
1969. rok a prvé roky siedmej decénie, aspoň z nášho hľadiska, zaznamenávajú prudký vzrast príchodu Slovákov z bývalej Juhoslávie a tieto roky sú nám už aj úplne dokumentované. Jestvujú úradné zápisnice. (Vtedy som bol tajomníkom zboru.)
Počet krajanov prerástol kapacitu rodinných obývačiek, takže musel sa podujať ďalší krok. Nadviazal sa kontakt s p.f. A.W. Wundersitzom zo zboru sv. Matúša vo Footscray-i a povolilo sa nám používanie ich chrámu. Dňa 6. 4. 1967. na „Kvetnú nedeľu“, vykonal sa ďalší krok. Služby sa stali pravidelné. V každú druhú nedeľu odpoludnia sme sa schádzali a nejako sme sa aj stali filiálkou zboru sv. Matúša. Priestory sme už mali a po potrebe, bol tu aj kňaz. Do autonómie riadenia zborom sa nám nikto nestaral. Mali sme svoj výbor a tento mal ambície osamostatnenia sa. Pomaly sa o nás začal dozvedať aj svet. Písali sa listy do „starého kraja“, ale aj „do sveta“. Hlavne do Spojených štátov a to hlavne na tamojších evanjelických kňazov.
Pomoc prichádzala. Kňazi nám posielali ich príležitostné kázne, obdržali sme noty nábožných piesní (Citara Sanctorum)... takže spred Božieho oltára sa odrazu začalo hlásať Slovo Božie aj v slovenčine.
Predmestie Footscray sa nachádza blízko „city“ (stredu mesta) a v tom čase bolo aj nejakým gravitačným bodom západných predmestí. Lokácia chrámu nám vyhovovala. Veď v tom čase, v prvých dňoch, nie každý mal aj svoje auto, ale keďže Footscray má aj vynikajúce napojenie na sieť verejnej dopravy, nuž sv. Matúš sa stal aj prvým miestom, kam sa novodošlí krajania hlásili. Neprešla nedeľa, aby sme medzi sebou nevítali nové rodiny a tu sme sa aj navzájom spoznávali, vymieňali si informácie... Nejednému krajanovi sa práve tu otvorili dvere k zamestnaniu... Počet vzrastal a zbor sa staval na vlastné nohy. Pravda, ani vtedy sme sa nezaobišli bez problémov. Ako prvé, spomeniem tu, že čo rodina, to iná osada vo Vojvodine a každý to chcel podľa „svojho“ poriadku. Veľké úsilie sa vynaložilo, kým sme z takejto „roztrasenej“ skupiny sformovali „novú, austrálsku“. Mnohí členovia boli mladí (veď len mladí idú do sveta) a „kostolné poriadky“ nepoznali. Mnohí neboli ani krstení, ani konfirmovaní...a ich lokálny chrám poznali len toľko, že mal vežu a nej boli aj hodiny, nuž stačilo tam pozrieť a už si vedel koľko je hodín.
Počas konventov, do výboru zboru neraz sa dostali aj nekrstení, nekonfimovaní, do včera praví ateisti, či ostrejšie, pohania. Nastala doba „zriaďovania“ sa. Krstili sa celé rodiny. V takejto situácii sa našiel náš prvý kňaz, Michal Brondoš, zo Spojených štátov. Teraz sa zriaďovali cirkevné matriky. Medzi nás sa dostal, ako misijný kňaz Missourskej synody. On bol vlastne nejakou priamou reakciou na naše listy, menovite na list adresovanom na Dr. Jána Kováča, predsedu synody slov. ev. a.v. cirkvi v Spojených štátoch, kde sme sa dožadovali, aby nám sem vyslali bilingválneho kňaza. Nadviazal sa kontakt aj s J. Pelikánom a krajania v Amerike začali dostávať informácie aj o nás, na druhom konci sveta. Nejaké prvé „predbežné“ vyšetrovanie nášho zboru konal jeden americký Slovák, ktorý sa tu našiel na svojej služobnej ceste. Jeho riport bol asi kladný, lebo nezadlho sem prichádza až aj biskup Dr. Milan Ontko, predseda misijného výboru slovenskej ev. synody, ktorý mal za úlohu ohodnotiť naše potreby, schopnosti a perspektívu. V ten deň, 27. februára 1972. (strašne sparný deň), hádam v chráme nebolo suchého oka. Veď po prvýkrát sme tu mali služby v slovenčine, odbavované slovenský kňazom, po prvýkrát sme v slovenčine pristupovali ku Večere Pánovej. Boli sme nesmierne dojatí a aj hrdí. Pocítili sme, že už nie sme ponechaní len na seba. Dostali sme pomocnú ruku a sľub bratskej pomoci.
Sotva prešiel jeden rok a na letisku, 23. feb. 1973. roku už sme aj vítali svojho prvého kňaza, Michala Brondoša (z Detroidu).
Cirkevný výbor v čase účinkovania M. Brondoša.
Naší prví konfirmandi a kňaz M. Brondoš.
Jeho zásluhou sme kládli ďalšie kamene do základov nášho žitia. Vypracovali sa stanovy zboru, domáceho poriadku zboru, zriaďovali sa matriky, založil sa mesačník „Hlas evanjelicko - luteránsky v Austrálii“, pričlenili sme sa už ako samostatný slovenský zbor ku evanjelickej cirkvi v Austrálii, kúpil sa rodinný dom, naša prvá fara, kládli sme základný kameň svojho vlastného chrámu v Lavertone atď. atď. Napočítať všetko asi nikto nedokáže.
Od 1973. roku už máme aj štatistické dáta o počte novorodených, krstených, sobášených a pravda aj zosnulých. Nie, tieto dáta, z hľadiska slovenskej komunity predsa nie sú presné, lebo mnohí krajania si tieto záležitosti vykonávali aj v iných evanjelických zboroch, časť je aj iného vierovyznania (katolíci, baptisti, duchovní, nazareti...)
Keď sme kládli základné kamene nového chrámu, aj lehota pôsobenia p.f. M. Brondoša sa končila. Vystriedal ho nami povolaný kňaz Ondrej Kolec, z Argentíny, potomok vysťahovalcov z Vojvodiny. Počas jeho účinkovania výstavba chrámu sa dokončila a posvätený bol 11. februára 1979. roku. Chrám sa staval z dobrovoľných príspevkov a pravda, aj pôžičiek. Počas jeho účinkovania, zbavili sme sa aj pôžičiek, vystavala sa spoločenská hala a začalo sa s výstavbou novej poschodovej fary.
Po čase, pod nátlakom nahromadených problémov žitia v novom prostredí, O. Kolec rezignoval na úrad (1.1. 1990.) no nezadlho ho vystrieda Miloslav Velebír, zo Slovenska. Do úradu nastúpil 17. februára. 1991. roku. Úradne ho tam uvádzal biskup Dr. A. Berédi z Juhoslávie. Počas jeho účinkovania zbor zosilnel až na nepoznanie. Kam si sa obrátil, všade sa niečo dialo.
P.f. Ondrej Kolec a krajania – v záhradke pred chrámom.
P.f. Ondrej Kolec – krst Stanislava Ponigera.
Uvádzanie M. Velebíra na funkciu kňaza. Prítomní boli: Dr. A. Berédi, biskup synody v Juhoslávii, p.f. J. Valent z Kysáču, tunajší biskup David Stolz, p.f. Arnold Burke, Brian Kuchel, Cecil Schmallkuche, Ed Koch, Llooyd Bougen, Jimm Westphal, Ian Zweck a Horst Sour. Inštalácie sa zúčastnil aj Dr. Jozef Hromádka, profesor teologickej fakulty v Prahe, biskup Wilhelm Stonowski, z Českého Tešína, farárka Dana Chovanová, zo Slovenska, študentka teológie v Bratislave, Vlasta Labajová, ing. Ján Juráš, zo Slovenska a druhý tajomník veľvyslanectva ČSFR v Austrálii, Petr Sedláč, ako aj predstavitelia tunajších lotyšských, nemeckých atď. zborov.
Vďakou mladého M. Velebíra, cirkevný život sa nesmierne rozprúdil. Robilo sa na každom poli. Pravda, za sebou mal aj obetavý výbor a úspechy nevstali.
Členovia cirkevného výboru v roku 2000.
Cirkevná mládež a žiaci nedelnej cirkevnej školy.
V úzadí je nová fara.
Počas účinkovania M. Velebíra, evanjelické cirkevné zbory západných predmestí sa dohodli, že potrebujeme si založiť aj nejaké cirkevné školské stredisko, čo sme hneď aj podporili. Asi najštedrejšie zo všetkých zborov. Dobrovoľné príspevky pribúdali a plán školy sa črtal. Mnohé slovenské deti boli roztrúsené po iných cirkevných súkromných školách, lebo jediná evanjelická základná a gymnázium boli nám ďaleko. Úplne na opačnom konci mesta, v Croydon-e, nuž preto, v 1997. roku, na priestrannom pozemku v predmestí Hoppers Crossing, kde už bývalo hodne krajanov, otvára sa aj nová škola, „Good News“.
Bol som pri otváraní školy (aj finančne sme to štedro podporili) a môžem poznamenať, že ten začiatok bol naozaj skromný. Na obrovskom pozemku tie prvé montážne triedy sa nejako „stratili“. Začali sme skromne, ako vždy a hľa dnes sa to už rozrastá na pravý školský areál.
Takto vypadali prvé školské budovy.
Prví žiačikovia našej prvej školy. Vzadu je M. Velebír.
V deň otváranie novej školy, na dvore sme posadili aj jednu lipu.
Sadenie lipy – M. Velebír a P. Sládeček.
Kým sme ešte len plánovali, snívali o vlastnej súkromnej škole, šli sme do predmestia Croydon, kde evanjelická škola už dlhšie fungovala. Niečo takéto mať na svojom konci mesta bolo až zarážajúce. Trochu sme sa aj báli, ale človeče stisni zuby, napni svaly a bude aj toto.
Školský areál v Croydon.
Už dávno som nebol v našej škole, ale viem, že nám pozemok nie je už len pustatinou. Zbor sv. Filipa si tam vystaval svoj chrám (aj v tomto zbore máme počet krajanov) a pribúda budova, po budove.
V ročnej správe školy, pripravenej pre konvent zboru „Krista Pána“ (koná sa 21. februára 2010) je zachytené:
Toho času, škola má 200 žiakov, z čoho nemalé percento sú práve deti slovenských evanjelikov.
Behom roka pribudli nám ďalšie krásne budovy, kde v 2011. roku sa presťahujú mnohé triedy, zborovňa... nová priestranná knižnica. Pribudli nám nové záhradky, parčíky, športové ihriská. Na pláne sme mali aj výstavbu novej telocvične, ale to nám bolo len v päť ročnom pláne, avšak práve sme od vlády obdržali finančnú pomoc vo výške 2 miliónov dolárov, takže koncom 2010. roku, pribudne nám aj nová priestranná telocvičňa.
Pre rok 2011. máme naplánované otvoriť aj strednú školu (gymnázium).
Slovenské deti vynikajú aj v tejto škole, čo nasvedčuje fakt, že „kapitánmi“ (čelníkmi) školy sú: Katarína Bešková, Adriana Gajdošová, Saška Kotvášová, kým v športe čelníčkou je Marína Gajdošová, V umení Chloe Belániová a Mária Sládečková.
Tohto roku, čelníkom celej školy je Želko Kotváš a celoškolskou čelníčkou pre umenie je Mária Sládečková a celoškolským čelníkom pre šport, Mária Bešková.
* Na našej škole, v rámci predmetu „cudzí jazyk“, vyučuje sa ako nemčina, tak aj slovenčina a kultúra týchto národov.
Neďaleko cirkevného komplexu „Krista Pána“, v blízkom veľkom nákupnom stredisku už asi 15 rokov funguje nám aj vlastný obchod, kníhkupectvo. Tu si každý krajan môže kúpiť najnovšie knihy s náboženskou tematikou, ale na sklade máme aj iné rozličné slovenské a anglické knihy, ako aj slovenskú tlač... a unavení krajania si v tomto obchode môže aj oddýchnuť, pobesedovať pri kávičke a pod. Aj kníhkupectvo sa volá „Good News“, avšak nie je pobočkou školy, lež pobočkou zboru „Krista Pána“.
Po pätnástich rokoch húževnatej práce, p.f. M. Velebír sa vzdáva funkcie a prechádza do Perthu, Western Australia. Na jeho miesto prichádza mladý kňaz, Ján Haviar, pôvodom z Kovačice, v Srbsku a pokračuje v začatej práci, po už vyšliapanom chodníčku.
D.b. ev. cirkvi v Srbsku, Sámuel Vrbovský, padinský kňaz Ján Cicka a p.f. Ján Haviar, pri jeho inštalovaní za kňaza zboru „Krista Pána“.
Vychádzanie z chrámu po nedeľných službách.
Skoro od prvého dňa jestvovania zboru „Krista Pána“, funguje nám aj klub penzistov. Schádzajú sa tam naši starší krajania na pravidelné stretnutia, spoločný obed a občas sa vyberú aj na nejaký spoločný výlet. Navštevujú parky, prírodné rezervácie a neraz aj rodinné farmičky, farmy krajanov.
Klub penzistov na jednom stretnutí v roku 2007.
(Fotka je robená v cirkevnej hale.)
Starneme, ale nezaháľame. Už dlhšie rozmýšľame, ako si vybudujeme nejaký vlastný starobínec a ošetrovňu pre nevládnych, lebo zatiaľ naši starí krajania sú rozhádzaní po najrozličnejších starobíncoch a ošetrovniach. Aj tam sa majú pomerne dobre, ale predsa, chýba im možnosť dorozumievania sa vo vlastnej reči a hlavne naša kuchyňa a kamaráti z mladosti. Zatiaľ a napomínam, že už dlhšie aj o tomto sa rozmýšľa a hádam svitne deň, kedy si zriadime aj takéto stredisko. Uvidíme, čo nám doba prinesie.
Už vyše 30 rokov fungujú nám aj rozhlasové vysielania v slovenskej reči, na rozhlase SBS. Aj tu tie začiatky boli veľmi skromné. Robili sme zdarma, neskoršie nám hradili výdavky na papier a benzín... až v súčasnej dobe je to už aj plat. Nie nejako vysoký, ale predsa, tým čo tam teraz robia, nie je tak ťažko, ako čo nám bolo.
V rámci pravidelných nedeľných vysielaní mali sme tam aj duchovné okienko, kde sa ku krajanom striedavo prihovárali ako evanjelický, tak aj katolícky a baptistický kňaz.
Hlásateľka v rokoch 70-tých a 80-tých, pani Božka Kulíková pred mikrofónom rozhlasu SBS.
Tak, to by boli dejiny tunajšieho evanjelického zboru Slovákov. V najhrubších črtách. Kto by potreboval nejaké bližšie informácie a pod. môžem odporučiť, aby sa obrátil na svojho lokálneho kňaza a tam to dostane. Dostane aj adresu a ďalšie. My to tu úmyselne nechceme publikovať.
Spoločná fotka – po nedeľných službách v roku 2000.
J.K. 2010.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára