.pripravuje Ján Kulík
Nebolo to ani tak dávno, len v druhej polovici XX. st. konopa sa začína vytrácať z našich chotárov. Zo štatistických tabuliek, ktoré vo svojej knihe „Konope, konope...“ zverejnil Dr. Ján Kišgeci (vydavateľstvo „Obzor“ – Nový Sad) jasne vidieť dôležitosť konopy v živote dolnozemského sedliaka a dopyt po konopnom vlákne. Roky pred II. sv. vojnou zaznamenávajú najvyššiu produkciu. Po vojne produkcia len trochu poklesla, avšak už v 70-tých rokoch je tu prudký pokles.
Moja generácia sa ešte nemusí pýtať na akože technológiu spracúvania konopného vlákna. Každé dieťa to poznalo. V každom sedliackom, ba nie len v sedliackom, ale aj majstrovskom dome sa pestovali konope, spracúvali, priadlo sa a aj sa tkalo. Po uliciach sedávali ženičky, česali vlákno, na trávnikoch boli natkané pásy plátna, ktoré sa tu polievali, slnko ich bielilo... no a ak to bolo začiatkom leta, po uliciach behali aj húsatá a tieto veru vedeli to krásne biele plátno aj zašpiniť.
S konopou mali ľudia roboty po celý rok. Zorať pôdu, posiať, zožať, nechať aby ju slnko trochu osušilo, vymlátiť z nej , semiačka odviesť na močidlá, ponoriť ich do vody, vyberať von, umývať ich, sušiť, priviesť domov a tu sa začínala ďalšia robota. Trlicou sa vytĺkla drevina, po čom sa išlo do mnjača, po tomto sa konope česali a vlákna sa viazali do babiek, priadlo sa, namotávala sa priadza, bielili sa pradená, snovalo sa na krosná, tkalo sa, plátno sa zase bielilo... a konečne tu boli aj priekupníci, čo od žien vykupovali uteráky, vrecia, slamenice... a s tovarom išli po jarmokoch. Až do Pešti. Kolotoč dedinského života neustával.
Zvážanie konôp.
Na močidlách v Petrovci.
Po vymočení, konope sa vypierali. V úzadí sú „ráštepy“ (poukladané snopy).
Ako stredoškolák, zopár prázdnin som strávil aj na močidlách. Staral som sa o pumpu, čo z kanála čerpala vodu do močidiel.
Túto trstinovú búdu som mal postavenú vedľa kanála a na dosah ku pumpe. Nejednu noc som tu aj prespal.
Pumpa bola veľká a vládal ju krútiť len starý dieselový, jednovalcový traktor „Hoffer“.
Keď sa po vymočení konope vysušili, nastala doba mlátenia trlicou. Lámala sa drevina, pazderie padalo dolu a v ruke zostávalo vlákno.
Nezriadené, hrubé vlákno išlo do mniaču. Na fotke je len jednoduchý, ručný mniač, avšak v dedine bolo až niekoľko „modernejších“ mniačov, s kamenným kolesom, na konský pohon, neskoršie aj ich vystriedal motor.
Vlákno bolo ešte drsné, hrubé... nuž muselo sa ho česať a vlákna si triediť podľa kvality, zreba, povesno... a tieto sa zväzovali na babky.
Česanie konôp bývala ženská robota.
Aj pradenie bolo ženskou robotou. V každom dome mali aspoň jeden kolovrat. Keď bolo vreteno plné, priadza sa namotávala do pradien (pradeno) a tieto sa potom bielili. Trochu s jemným „bielilom“ (belilo), ale najlepšie vraj bolo, ak si nejakú dobu odležalo aj v maštaľnom hnoji. Po tomto, pradená sa umývali, sušili, niekoľko (asi polovica) sa nechalo pre namotávanie na cievky a zvyšok sa namotával na fajfy (fajfa). Z nich sa potom namotávala niť na „snováky“ (snuvák), po čom sa nite nakrúcali na návoj krosien (krosná) a tkalo sa. Obyčajne deti mali za úlohu na potáku (poták) namotávať cievky.
V každom sedliackom dome bola trlica, štetka, snováky, poták, krosná...
Dedinská mládež sa zase schádzala na priadky. U niekoho si prenajali nejakú miestnosť a tam sa schádzali dievky z toho kraja. Priadli, spievali, pochabili sa... kým mládenci sa trochu kartali (hrali v karty)... ale neskoršie sa časť pobrala na iné priadky, ku iným dievkam. Tu sa rodili lásky. Tu, pod otvoreným komínom padali aj prvé bozky a sľubovali sa sľuby.
O konopách máme aj mnohé piesne. Prinášame vám jednu z najznámejších.
* V domácnostiach sa zúžitkovala aj pazderina (pazderie). Na kúrenie. Svojho času, kým sa konope pestovali, pazderina sa nabíjala do pazderiek – jednoduchých pecí. Aj na tieto sa nás už niekto pýtal. Ako vypadala pazderka? Jednoducho. Obyčajne sa ju robilo z kovového suda. Vrchný koniec suda sa zrezal (zrezaná časť sa použila na pokrývku), na spodný koniec sa pripevnili nejaké nôžky, kým pri samom spodku boli menšie dvierka. Do toho suda vchádzal jeden menší sud, ktorý už vrchnák nemal. Na dne tohto menšieho súdka sa vyrezal menší otvor. Pri nabíjaní tohto menšieho súdka pazderinou, alebo aj pilinou (ubíjalo sa tú pazderinu kyjom, ba aj stúpalo sa po nej, aby bola pevne nabitá, lebo inak sa tá pazderina vedela zošuchnúť a pec mohla explodovať). Teda, cez ten otvor na menšom (vnútornom) súdku sa položilo nejaké brvno, ktoré siahalo do polovice, po brvno, čo sa položilo od hora, kolmo (aby bola diera v nabitej pazderine – odvod dymu a plynov). Keď tento súdok bol dobre nabitý, brvná sa vybrali, súdok sa položil do toho väčšieho, pozorne, aby otvor bol presne nad dvierkami pece, zapálilo sa a nezadlho sa pec rozžeravila. Kým pec horela, bolo aj teplučko. Akonáhle pazderina zhorela (po niekoľkých hodinách), aj v izbe zachladilo.
Použitý materiál:
„Slováci v Juhoslávii“ Rudolf Bednárik – vydavateľstvo SAV – 1966.
„Konope, konope, zelené konope...“ Dr. Ján Kišgeci – OBZOR Nový Sad – 1989.
Vlastný archív.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára