Nepoznám situáciu v „starom kraji“, neviem ako ste zorganizovaní a či vôbec ste, ale tu je tých slepačích klubov, organizácií... na každom kroku a to nie len vo veľkých mestách, ale ešte viacej v „buši“, na vidieku. Usporadúvajú sa aukcie sliepok, vlastne hydiny vôbec. Nám je najbližšie v meste Nathalia (pomenovali ho podľa ruskej princeznej) a v Euroa. V Nathalii sa aukcia koná každé tri mesiace, kým v Euroa je to každý mesiac a v Melbourne sa aukcie aj každý týždeň. Navštívil som tú v Nathalii (bol som aj v Kerangu a v Euroa) a čo môžem povedať? Ľudia majú krásneho koníčka. Aukcia sa začína licitovaním „podradných“ sliepok a tu si do hrnca zoženiete krásnu sliepku a po cene aspoň o polovicu nižšej, ako je na trhu, či v samoobsluhe…píše Ján Kulík
Keď sa vypredajú tie „podradné“ sliepky, kačky, husi, morky, hrdličky, papagáje... prechádza sa na „čistokrvné“ a tu sa veru licituje. Pred hodinou ste mohli nejakú sliepočku dostať za 5 – 7 dolárov a teraz? Astronomická cena. 100 dolárov a viacej a kupcov nechýba. Nadhadzujú sa, lebo vraj ešte len takáto sliepočka im chýba. Áno, videl som sliepočky po 100, až 500 dolárov. Ja by som toľko nezaplatil, ale predsa, nie som ani nejaký vycibrený znalec a ani nadšenec. A tých zanietencov vôbec nechýba. Kto sú tí ľudia? Ich spoločenská škála je široká. Sú tam „len obyčajní“ farmári, ale aj advokáti, doktori, ba aj ministri. Tí vám neželejú peňazí. Chcú to mať špičkové.
Mnohí nadšenci sa nezdráhajú cestovať z centrálneho Queenslandu až do Tasmánie a odtiaľ do Perthu. Za autom ťahajú vlečku, vlastne je to veľká klietka a tam sú ich najkrajšie exempláre. Ročne precestujú aj 15 -20 tisíc km.
Sliepka andalúzska bola vyšľachtená v Británii. V 1846. roku priviezlo sa niekoľko sliepok zo španielskej Andalúzie, rozličného vzhľadu a sfarbenia a začalo sa s krížením. Keď sa skrížilo čiernu s bielou, dostalo sa „modré“ potomstvo, kde musíme chápať, že to vlastne ani nebola „modrá“ sliepka, ale sivá. Pri ďalšom šľachtení, siahlo sa po génoch šp. Minorky atď. až vzniká Andalúzska a to v troch odtienkoch: biela, čierna a modrá. I keď sa tento druh na samom začiatku vyznačoval aj dobrou znáškou vajec, predsa sa nikdy neujal aj komerčne, ako napr. Leghorn, Ancona a Minorca. Ináč znášajú veľké biele vajcia.
Starý anglický športový druh, na fotke je Bantam. Predpokladá sa, že toto bude jeden z najstarších britských druhov a korene mu vraj budú vyše 2000 rokov staré. Pestovali sa ešte skorej rímskej invázie (55. p.n.l.). Písané materiály udávajú, že kohútie bitky sa organizovali už v čase kráľa Henry II. (1154 – 1189). Dnes sa už nepestujú kvôli kohútim zápasom, ale kvôli pestrosti sfarbenia. Tešia sa veľkej popularite a neprejde jedna výstava, aby na nej neboli dôkladne reprezentované.
Barbu d`Anvers lavandel (sliepočka) a Barbu d`Anvers lavandel modrý (kohútik)
Barbu d`Anvers, belgický bantam, ktorý medzi štandardnými druhmi nemá príbuzného, čiže toto je pravý bantam a spolu s Barbu d`Anvers Quail (nasledovná ilustrácia) a Barbu d`Uccle (tretia ilustrácia) patria medzi najpopulárnejšie druhy z „pištoviek“ (tak sme ich bežne nazývali). Toto sú malé, okrasné sliepočky, pestré, veselé a v kruhoch fanúšikov sa ich neustále kríži, „experimentuje“ a na svet dochádza ďalšie zaujímavé pestré potomstvo.
Barbu d`Anvers prepelicový (kohútik) a Barbu d`Anvers prepelicovitá (sliepočka).
Millefleur d`Uccle sliepočka a kohútik.
Bantam Brahma.
O druhu Brahma sme písali aj skorej. Z tohto štandardného, amatéri dopestovali aj bantami.
Brahma tmavá – kohút štandardnej veľkosti.
Strieborný hviezdičkavý, fŕkaný Hamburg.
Tento zaujímavý druh sa dnes považuje len ako druh zanietencov a pestuje sa hlavne pre výstavy, avšak introdukcia Hamgurgu do Británie siaha niekde do XVII. st. Priviezol sa z Holandska, ale cez nemecké prístavné mesto Hamburg, takže koncom XVIII. s začiatkom XIX. st. začali ho nazývať Hamburg. Do Anglicka sa priviezli, ako úžitkový druh. Boli to svojho času vynikajúce nosnice skorej vzniku Leghorn, Langsham a Australorp. Ako súčasný Leghorn, aj Hamburg je náchylný lietaniu.
Britský štandard rozoznáva druhy: čierny, strieborný fŕkaný, zlatý fŕkaný, strieborný pruhový a zlatý pruhový. V Amerike uznali aj biely Hamburg. Fanúšikom sa podarilo dopestovať aj bantam a práve túto odrodu, ako už len okrasnú, vidíme najčastejšie.
Houdan.
Pôvodne, tento druh bol francúzsky mäsový. Na nohách mal 5 prstov a Angličanom sa podobal ich druhu Dorkin. Na hlave má „turban“, takže pestovateľom bol aj atraktívny, lenže pre túto atraktívnosť, dôraz sa začal dávať na dopestovanie čím krajšieho turbana a tak druh utratil na mäsitosti. Postupne začal tratiť na váhe, stávať sa nerentabilné, takže toho pôvodného Houdana dnes už sotva zoženiete. Najčastejšie sa stretnete s bantanom. Ináč jeho gény sú v rade neskorších mäsovitých kompozitov.
Japonský kohút Onagadori.
Japonskí milovníci sliepok na dopestovanie im oku príjemného druha, minuli tiež niekoľko storočí. Obľúbili si hlavne kohútí chvost a snažili sa ho dopestovať čím dlhší. A aj dopestovali. Onagadori, ako je zapísané, dosiahol dĺžku chvosta až 10 metrov. V Európe sa najviacej pestuje druh Yokohama a Phoenix, ktoré dosahujú dĺžku chvosta aj do dvoch metrov.
Cochin / Kočin – čínsky druh. Jarabicová kočin sliepočka a mladý biely kočin kohútik.
O tomto úžitkovom druhu sme písali aj skorej. Viď.
Kohút. Veľký kukučkový Leghorn.
Sliepka Malaj.
Dlhé roky sa verilo, že sliepka domáca je potomkom sliepky džunglovej a tieto boli rozdelené do štyroch rodov, až koncom XX. st. genetika, DNA testy dokázala, že všetky domáce sliepky majú spoločného predka, Gallus gallus. Keďže najväčšie sliepky do Európy prichádzali z Ázie, mnohí prírodovedci sa domnievali, že tam bude jestvovať aj nejaký druh, ktorý oni nazvali Gallus gigantus. Ani zatiaľ sa ho neobjavilo, čiže môžeme pokojne povedať, že nejestvuje.
Kedy sa sliepka domestikovala, nikto nevie, avšak stopy po domestikovaných sliepkach v Číne, siahajú do vyše 2000 rokov p.n.l.
Malajská sliepka tiež pochádza z tejto oblasti. Charakterizuje ju pomerne slabé operenie a hlavne veľkosť. Dosahuje výšku až do 90 cm. a váhu, aj do 6 kg. Do Európy, tu myslím hlavne na Britániu, tento druh sa dostáva v 1830. roku a tu sa aj vyvinulo ich triedenie, tu sa aj začalo kríženie, aby sa dosiahol bantam. Ťažká práca, lebo zadržať ich v miniatúrnej podobe nie je najľahšie. Z ničoho nič, odrazu začnú vyrastať do pôvodnej výšky svojich predkov a naberať na váhe.
Sliepočka Black Orpington.
O tomto druhu sme písali už skorej. Viď. Mnohí zanietenci ich pestujú aj ako okrasný druh.
Čierna poľská s bielym turbanom.
Tento druh do Británie pricestoval veľmi dávno, lebo už v XVI. st. sa ho spomína, ako čistokrvný druh. Tam aj vzniklo prvé triedenie a dnes je až niekoľko kategórií. Pestujú sa, ako okrasné sliepočky.
Poľský „semišový“ bantam.
Strieborný Sebright – kohútik.
Sebright je pravý ornamentálny bantam. 30 ročným pozorným selektovaním, krížením... Sir John Sebright konečne bol spokojný s tým, čo dosiahol (1800.r.). Tento druh sa líši od všetkých iných a to hlavne tým, že či sliepočka, alebo kohútik, sú celkom rovnaký. Kohút nemá „golier“, nemá „sedlo“, na chvoste nemá „šabľové“ brká avšak každé chvostové brko má zeleno-čiernu obrubu. Dopestoval ich v dvoch odtienkoch. V striebornom a zlatom.
Neskorší pestovatelia siahli aj po tomto druhu, najmä keď chceli dopestovať „čipkované“ odrody, ako napr. americký Wyandotte.
Zlatý Sebright – sliepočka.
Populárne „Silkie“ (hodvabná) a „Frizzle“ (kučeravá) sliepočka.
Oba druhy nám prišli z Ázie, lenže ani po niekoľko storočnom dohadovaní, nikto nevie presne určiť, kde im je prvá domovina. Japonsko? Čína? India?
Silkie (hodvabná) sa spomína už aj v zápisoch Marca Pola (1298). British Standard rozoznáva poddruh čierny, biely, modrý a zlatý. Sú v kategórii nie bantamu, ale „ľahkých štandardných“. Američania to majú trochu inak. U nich najdete 10 kategórií a zaraďujú ich medzi bantam.
Toto je pokojný druh, voči majiteľovi je veľmi priateľský, takže v mnohých domácnostiach je z nich „rodinný miláčik“.
Ako kvočky, sú vynikajúce a tí, čo ich skrížili s plemenom Wyandotte hovoria, že lepšie kvočky ešte nevideli. Keď sa skríži Silkie kohútik a biela Wyandotte sliepočka, pohlavie potomstva je ľahko určiť. Kohútiky budú mať čierne nožičky a čiernu tváričku, kým sliepočky budú mať biele nožičky a bielu tváričku.
Frizzle (kučeravá) je tiež z Ázie a považuje sa za vyložene ornamentálny druh. Už Ch. Darwin si zapísal, že podobné sliepočky videl v Indii, kde ich nazývali „Caffie“ (asi z faktu, že sú kučeravé a Arabi týmto menom nazývali nemoslimských černochov v Afrike, kafír = neveriaci), avšak s týmto druhom sa cestovatelia stretli aj na Jáve, v Japonsku a v oblastiach východnej Ázie.V Británii, Frizzle bol štandardizovaný ešte v XIX. st. a tam vystupuje, ako samostatný druh. Americká Bantam Sociaty ich neuznáva za samostatný druh, ale len za „kučeravé sliepky iných druhov“.
Možno by sme tu mali spomenúť aj hus kučeravú, Sevastopoľ, lebo mali sme aj takéto vyhľadávania.
Aj toto je viacej ornamentálna, ako úžitková hus. Perie má kučeravé, sú akoby našuchorené. Lietať nemôžu a preto ich je ľahko držať vo dvore, lenže aj tu nevyhnutne potrebujú vodu. Najmä preto, že sa im perie ťahá po zemi a ak si ho neumyjú, sú špinavé. Vyznačujú sa dobrou znáškou a aj plodnosťou.
Čierna španielska sliepka.
Ako skoro všetky mediteránne druhy, aj tento sa zošľachtil mimo svojej vlasti. Začali ho zošľachťovať Holanďania a v 1750. roku, druh sa stal populárnym aj v Anglicku, hlavne v okolí prístavného mesta Bristol. Toto je dvojúžitkový druh. Sliepky sú výborné nosnice (veľké biele vajíčka) a sú aj ornamentálne. Vyznačujú sa veľkou bielou maskou a keďže pestovatelia chceli dosiahnuť čím väčšiu masku, utratilo sa na nosivosti, takže nezadlho (1830.), ako nosnice, vystriedal ich druh Minorca, ktorý pôvodne nazývali čierna španielska s červenou tvárou. Zošľachtili ju v Kornválsku.
Ako úžitkový druh, práve Minorca bola jednou zo špičkových. Hodne neskoršie ju vystriedal druh Leghorn, no predsa ešte žije. Hlavne v kruhoch milovníkov sliepok, ktorým sa podarilo dopestovať aj bantami.
Kohútik druhu Sultán.
Už na prvý pohľad je zrejmé, že toto je bratranec poľskej sliepočke. Je vyložene ornamentálny druh a do Anglicka sa dostal cestou importu z Konštantinopola. V rozličných brožúrkach sa ho nazýva Serai Turok (Sarai Turek), ogatený Poliak... , pretože na hlave má aj „turban“, zakotvilo sa pri názve Sultán. Zohnať si tento druh, predstavuje pravý kumšt (kumšt). Sú veľmi zriedkavé.
Okrem spomenutých druhov, vo svete je ešte hodne, ako napr. švajčiarsky Appenzeller, Spitzhauben, Barthuner atď. atď. Mnohé z nich si nájdete aj cestou Google.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára