...........pripravuje redaktor Ján Kulík
...................................
Tešub : bol pôvodne bohom anatolského národa Hurri, o pôvode ktorého sa málo toho vie. Mnohí ich pokladajú za príbuzných ku Semítom, kým iní zase za pravdepodobných Indoeurópanov, lebo vraj do Anatólie prišli z priestrov severného Irána a po čase si do jazyka prevzali semítske slová (podobne, ako neskorší Chetejci).
Tešub bol bohom počasia, či až búrok, hromobitia... Keď do oblasti prišli Chetejci, keď si svoju oblasť prešírili aj do krajiny Hurrov, ako „tolerantný“ národ, adaptovali si tohto boha, ktorý po čase splynul s ich bohom počasia, zvaným Tarhun. Z písma Chetejcov sa dozvedáme, že Tešub / Tarhun sa po čase stáva aj hlavným bohom tamojšieho panteóna. S jeho príchodom sa tratia „starí“ bohovia, ako Alalu, Anu, Kumarbi... ktorí boli vyhnaní do podsvetia. Ináč otcom mu bol buď Anu, alebo Kumarbi. Tešub sa pobil so starými bohmi, po jednom ich zvrhával z trónov, až nastal aj čas boja s otcom Kumarbi, ktorý skorej tejto bitky porazil boha Anu. Otec prehral bitku, ale rozhodol, že sa synovi pomstí a stvoril nového kamenného boha Ullikummi. Tento mal zabiť Tešuba. Ullikummi, ako boh urobený z kameňa, neustále len rástol, silnel... a nepomáhali ani hromi, ani blesky, ktoré na neho vrhal Tešub. (Všade na svete, hromi bijú do kopcov, ale ich nezbúrajú, nuž tento neustály boj Hurri a Chetejci si vysvetlili na svoj spôsob.) Na pomoc musel pribehnúť aj priateľ, boh Éa, ktorý Ullikummovi zoťal nohy, až konečne boh Tešub vyhral.
Kult Tešuba sa rozšíril po všetkých okolitých krajinách. Klaňali sa mu nie len Chetejci, ale aj tí v Babylóne, Sumérsku, Assýrsku...
Manželkou mu bola Hebat, kráľovna nebies, s ktorou splodil syna Šaruma. Jeho setrou bola Ištar / Aštarta.
Kamenné sochy z oblasti hlavného mesta Chetejcov, Tešub / Tarhun sa znňazorňuje, ako muž, ktorý sedí na zohnutých hlavách dvoch bohov hôr, alebo ako muž, ktorý v ruke drží budzogáň, riadi bojovým vozom, do ktorého má zapriahnutý pár volov.
Tiamat : patrila do skupiny predpotopných bohov. Jej ríšou bolo more, či bližšie, slaná morská voda. Jej manžel Apsu panoval nad sladkými vodami. Klaňali sa im v Akkádii.
Tiamat mala vrtošivú povahu. Nikdy si nevedel, ako bude reagovať, lebo raz bola mierna, milá a potom odrazu, akoby sa zbláznila. Apsu mal cele inú povahu a preto nie div, že celý svet závisel práve od jeho darov. Smädných napojil, osviežil, rastlinám dal sviežosť a ľuďom dával ich plody.
Tiamat a Apsu splodili ďaľších veľkých bohov, ako Lakhmu a Lakhamu, Anšar a Kišar, až konečne na svet prišiel aj Anu a po ňom ešte mnohí ďaľší bohovia, avšak ako všetky deti, aj mladí bohovia boli hluční, samopašní, nezbední, takže Apsu nemohol si ani zdriemnuť. Rušili ho zo spánku. Toľko ho to rozhnevalo, že so všetkými chcel skoncovať. Tiamat, ako matka, bola zhovievajšia a nechcela, aby jej pobil deti. O otcovom úmysle sa však dozvedeli aj mladí bohovia a Ea vyčkal chvíľu, kedy Apsu nebol ostražitý a zabil si otca. Po tomto, na čas vládol Ea, ktorý splodil Marduk-a, najschopnejšieho a najmúdrejšieho zo všetkých bohov.
Starí bohovia naliehali, aby Tiamat „zmudrela“. Aby nebola toľko zhovievavá vôči svojim deťom. Poslúchla a zase sa z nej stala vrtošivá bohyňa. Vedela, že ten boj s deťmi nebude len obyčajná hračka a preto začala sa priprávať. Začala stvárať rozličné obludy, hadov, drakov, besných psov... všetky najdivšie zvieratá, šelmy a všetkých aj obdarila božskými vlastnosťami. Na čelo tejto divej a dravej armády vymenovala Kingu, ktorý sa medzičasom stal aj jej manželom.
Mladí bohovia tiež mali svoje starosti, ako sa ubrániť. Spomedzi seba vybrali svojho šampióna, ktorý sa má postaviť zoči-vôči nie len armády, ale aj samej Tiamat. Voľbou sa rozhodlo, že to má byť Marduk. Tento sa vyzbrojil s vietrami štyroch svetových strán, ktoré určujú aj priestor a aj čas. Nasadol do bojového voza a hnal sa na bojisko. Uzrel Tiamat, ako od prekvapenia otvorila ústa a hneď jej do nich vohnal najhorší vietor, takže si ústa vôbec nemohla zatvoriť. Do úst jej vystrelil šíp, ktorý jej prepichol nie len žalúdok, ale aj srdce a bolo po nej. Celá armáda jej príšer sa dala na útek.
Marduk teraz rozsekol telo bohyne, ako sa rozsekáva ryba, na dvoje. Z jednej polovice urobil nebeskú klenbu, ktorej rozkázal, že nesmie dovoliť, aby jej nebeská voda utiekla. Z druhej polovice urobil zemskú súš. Z hlavy jej vyrástli všetky pohoria, z ktorých začali vytekať najkrajšie potôčky. Z jej očí začal vytekať Eufrat a Tigris. Zapchal jej nozdry a takto okolo riek vznikli jazerá a vodné nádrže. Z jej prsníkov vznikli všetky vzdialené hory. Hľa, takto vznikol tento svet.
Vahagn : starý boh Arménov, či ako sami seba nazývajú Hayk. Dnešné Arménsko predstavuje sotva nejakých 15% z krajiny, ktorá sa raz rozprestiera os Stredozemného, až po Čierne more a po Kašpické jazero. Arméni, či Hayk-ovia pôvodom sú Indoeurópania, lenže okolité národy, od doby ich osídlenia sa v tomto priestore, asi VII. st. p.n.l. neustále sa snažili pokoriť si ich. Neustále sa tu zvádzali boje s Grékmi, s Iránom... až na rad prišli aj Turci, ktorí ich skoro úplne pohltili, či aj doslovne, vyhubili. Arménsko, Arméni, za svoje pomenovanie vďačia asi omylu, lebo už či Gréci, alebo Iránci, chybne ich identifikovali s národom Aramaeanov (ľud z okolia hory Ararat, alebo opačne, meno tohto ľudu dalo názov hore Ararat). V gr. jazyku ich krajina sa nazývala Armenia / Αρμενια a v starom peržskom Armeniya. Skorej, ako prijali kresťanstvo (medzi prvými), v ich krajine sa klaňalo mnohým bohom, ktorých kult bol rozšírený v týchto priestoroch. Z ich vlastných bohov poznáme len zopár a najvýznamnejší bude hádam Vahagn, boh vojny, bojovníkov... Vahagn bol Visapaklal = ten, ktorý zabil draka, celkom rovnako, ako to urobil indický Indra Vrtrahan, alebo peržský Vrthragna.
Zem a nebesá a purpúrové more odrazu boli v pôrodných mukách. Muky vytrhli z mora jednu červenú trstinku, z ktorej vychádzal dym a rovno z plameňa sa narodil chlapček. Mal plavé vlasy a jeho očká boli malé slniečká. Takto, z vody a ohňa, narodil sa Vahagn, ktorý sa neskoršie oženil s bohyňou hviezd, Astlik (všimni si príbuznosť slov astra, astlik). Jeho vlastnosti, charakter a doména sú rovnaké, ako ich najdeme v každej kultúre Indoeurópanov. Bol to boh ktorý bojoval s prekážkami, nepravdou, ale aj boh víťazstva. Rovnako, nech nenapočitujeme všetkých, ako bol boh Indra z Indie a Avesta z Perzie.
V susedstve bola Perzia a tu svoje korene pustil zoroasterizmus. Čo vojnami, čo obchodnými stykmi... táto krajina sa snažila ovplyvniť, či aj ovplyvnila Arménsko a ich kultúru. Ich božstvo Anahita v Arménsku sa maní na Anahit, Ahura Mazda sa transformuje v Aramazd atď.
Hádam všetci poznáme báj o „Mliečnej ceste“. Z detstva viem, že táto vznikla vtedy, keď kmotra kmotre kradla slamu (niekde pazderie). Ako ju odnášala, tak z tej slamy aj tratila...
Vahagn sa vraj priamo zaslúžil o vznik tejto „cesty“. „V jednu zimnú noc hľadal si slamu pre svojho koňa. Našiel nejakú, ukradol a s touto slamou utekal na nebesá, ku svojmu koňovi. Cestou však tratil slamu, takže každý tvor vedel, kto slamu ukradol a kam ju odniesol“. Takto na oblohe vznikla „Mliečna cesta“.
O samom kulte vieme len máličko. Toľko, koľko sa dá vyčítať z 10. riadkov (zachovaných) legendy, kde sa hovorí o narodení tohto boha. Ináč, všetky pamiatky na tohto boha, na boha Aramazd... sa našli v meste Ani, ktoré je na brehoch rieky Arpa, dnes v Turecku.
Yarikh / Yareah: je západosemítskym božstvom mesiaca. Tento sa oženil s bohyňou mesiaca Nikkal (v Sumérsku Ningal = kráľovna) a ich svadba bola nevyčerpateľnou témou starých pevcov v krajine Ugarit. Už vtedy, v oblasti Orientu mladomanžel musel zaplatiť za svoju nevestu a práve toto je náplňou prvej časti legendy. V druhej sa impakt posúva na plodnosť, či rodenie sa potomstva... V Kanaane sa verilo, že plodnosť bohov na nebesiach má priami vplyv na blahobyt ľudí, čo sú na zemi.
..........................
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára