.....pripravuje Ján Kulík
..................................
Kumarbi : sa pokladá za posledného pána starých bohov a aj on sa tratí, lebo ho vystrieda, či zvrhne z moci mladý boh Tešub, boh nečasu, búrok, hromov... Sídlil v meste Hurri, ale prenikol aj do Hatti, či následne aj do panteóna Chetejcov. I keď Kumarbi stratil trón, predsa ešte dlhú dobu „žil“, ďakujúc práve Chetejcom.
Kušukh / Kušuh: v panteóne národa Hurri, tento boh sa tešil veľkej úcte. Kládlo sa ho nad hlavu boha slnka, Šimegi-ho. Partnerkou mu bola bohyňa Niggal (v Sumérsku a v Akkádsku Ningal). Jeho dom sa nachádzal v meste Kuzima, ktorého lokáciu zatiaľ nevieme. Chetejci, ako národ s najväčším počtom bohov, adaptovali si aj jeho a u nich sa stal bohom prísahy. Strašne trestal tých, čo porušili akúkoľvek prísahu, „čestné slovo“. Znázorňovalo sa ho, ako okrídleného muža, s kosákom mesiačika na prilbe a niekedy stojí aj na chrbte leva.
Marduk : je synom bohov Ea a Damkina, čiže patrí do novej generácie bohov Mezopotámie. Bol hlavným bohom Babylóna a celého Babylónska. Bol toľko populárny, že na čas mal až 50 rozličných mien. Pôvodne bol asi bohom hromu, ale keď porazil predpotopnú obludu chaosa Tiamat, ktorú na bohov novej generácie vyslali starí, predpotopní bohovia, stal sa pánom všetkých bohov na zemi a na nebesiach. Všetko živé na tomto svete, všetky rastliny, zvieratá a aj človek mu vďačí za svoju existenciu, ba aj osudy krajín sú v jeho moci.
Aj Mardukovi sa pripisuje stváranie sveta, čiže zeme, rastlín, zvierat a ľudí, ako aj stvorenie nebies atď. ba len ďakujúc jemu, na svete vládol poriadok. Spoločnicou mu bola bohyňa Zarpanitu. Najčastejšie sa stretávame práve s týmto menom.
Marduk mal aj svoju hviezdu, planétu Jupiter. Jeho svätými zvieratmi bol kôň, pes a hlavne tzv. drak, ktorého obraz krášlil mnohé vtedajšie chrámi. Na najstarších soškách tohto boha vidíme, že v ruke drží trojhraný rýľ, čo sa dáva do súvislosti s jeho funkciou plodnosti a hojnosti. Jeho rúcho krášlia hviezdy. V ruke vždy drží žezlo, ako aj kópiu, luk, sieť a zväzok hromov.
Postupom času, z Marduka sa stáva boh Bel, čo nie je nič iné, ako využitie semítskeho slova baal = pán. Podľa písania Grékov, Bel vždy bol bohom Babylónska a nie Sýrie, lebo aj tam jestvoval rovnomenný boh. Mnohí znalci mytológie hovoria, že Marduk a grécky Chronos (Kronos) vznikli v rovnakom čase a za podobných podmienok.
Mitra / Mithra : je bohom Indoeurópanov. Viď článok o Mitraizme.
Mot / Môt : patrí do skupiny „predpotopných“, starobylých západosemitských bohov a jeho meno neznamená nič iné, ako proste smrť. Áno toto bol boh smrti, vojny, sterility, neplodnosti... bol antipólom všetkého dobrého. Ináč otcom mu bol boh El (čo nie je nič iné, ako semítske slovo pre boha, ktoré najdeme v hebrejskom, ako Elohin, či medzi moslinmi, ako Alah). Bol veľkým nepriateľom boha Baal-a, boha jarnej sezóny, nebies... a pravda aj úrodnosti. Nikto už nevie povedať, kedy začala stále opakujúca sa bitka medzi Baalom a Motom. Muselo to byť veľmi dávno, lebo jestvovala aj určitá božská dohoda, že raz zahynie Baal a raz Mot, no vždy sa ich prinávrati medzi živých, takže bitka aj ďalej trvá. Viď Baal.
* Neviem či sa už niekto bavil komparovaním ie. mr- = smrť, mrieť... a semítskeho mot / mt = smrť, mrieť. Pozdáva sa mi, že aj tu máme stopu po paleojazyku.
Nergal : boh podsvetia, pekla... Klaňali sa mu v Babylónsku. V jeho doméne boli vojny, choroby, epidémie, nešťastia... všetko, čo mu mohlo priviesť nových poddaných. Nergal bol synom boha Enlil-a (viď), boha nebies. Otec mu dal ľudí a on rozhodoval s ich osudom. Nergal bol veľmi arogantný, zúrivý a netrpezlivý, takže sa ho porovnávalo s divým býkom. Miloval vojnu, búranie, katastrofu, epidémie... ale aj hurikány, záplavy... Dbal o takéto záležitosti, ba sám ich aj podnecoval.
Ereškigal, dcéra boha Anu, v podsvetí, rovno v pekle si zriadila svoje kráľovstvo, kam sa nemohli dostať ani bohovia, len ak sa zriekli svojej moci a vtedy sa z nich stávali sluhovia, väzni bohyne Ereškigal.
Nergal a Ereškigal sa nejak neznášali, nuž jedného dňa sa Nergal rozhodol navštíviť jej kráľovstvo. So sebou si vzal 14. demónov, takže prejsť cez 7 pekelných brán mu nerobilo žiadne ťažkosti. Keď prišiel rovno ku kráľovnej tejto ríše, ukázal sa v celej svojej sláve, takže sa Ereškigal do neho zaľúbila. Keď ju zviedol, bez slova sa pobral domov, čo ju náramne urazilo. Prosila boha Anu, aby k nej poslal tohto nevďačníka a záletníka a ona to s nim vybabre. Usmrtí ho. Ak ale Anu nevyhovie jej žiadosti, ona sama potresce celý svet a to veru bude strašné. Aj pre bohov a aj pre ľudí.
Nergal musel späť do podsvetia, do pekla a to bez nejakej nádeje, že sa mu podarí odtiaľ uniknúť. Keďže bol silák, zaumienil si, že ak má v tom pekle zostať, tak to bude len ako jeho pánom. Akonáhle sa priblížil ku Ereškigal, hneď ju schmatil za vlasy, tresol o zem. Chudera, prosila o milosť a hneď aj prisľúbila, že sa vydá za neho. Bola svadba. Týmto manželstvom všetká moc kráľovny prešla na Nergala. On sa stal pánom pekla. Od vtedy sa vôči nej správal celkom jemne, avšak ako pán pekla, ukázal sa veľmi krutý. Museli ho poslúchať všetci tamojší menší bohovia ohňa, útrap... a pravda aj všetci mŕtvi ľudia.
V neskorších legendách Nergal vystupuje pod menom Erra, ako pokojný manžel, lenže práca v manželskej posteli ho strašne vyčerpávala. Vždy bol nevyspaný, slabol... nuž upustil aj svojich povinností. Ľudia a zvieratá sa len rodili, nemreli, takže nezadlho tu bol neporiadok. Všetko sa premnožilo do takej miery, že na svete nastal hlad. Na šťastie, boli tu ešte Sibitti, ohniví bohovia podsvetia a verní sluhovia boha Erra. Znepáčil sa im mestký život, nudili sa, ich luky a ohnivé šípi zapadli prachom, pavučinami, nože im zhrdzaveli... takže išli za svojim pánom, prebudili ho spánku a volali: „My chceme robiť. Chceme bojovať...“. Naliehali na svojho pána, aby už raz dal povel, bojový výkrik, aby aj oni mali nejakú zábavu.
Erra vypustil svoj bojový krik, až sa všetko zatriaslo. Všetkým ľuďom a aj bohom nahnal ukrutný strach. Skoval aj svoj ukrutný plán. Smrť bude všade vôkol a potoky budú tiecť krvavé. Potrasie svetom, destabilizuje ho, lebo toto je už do nevydržania. Všetko sa len rodí, vládne poriadok a svet takto ďalej nemôže. Musí väčšinu pozabíjať a vyvrátiť aj božské zákony o ručení pokoja. Jeho úmysel nevyjde, ak neprekabáti aj hlavného boha Marduka, aby tento aspoň na chvíľu vstal zo svojho tróna. Marduk sa však spamätal, čo bolo, keď sa raz zdvihol z kresla. Bola potopa sveta. Erra naliehal a aj sľuboval, že on osobne ručí, že sa nič nestane. On osobne zabráni výstup podzemných demónov. On osobne sa postará, aby chrám Marduka chránili bohovia Anu a Enlil.
Po čase, Marduk pristal. Zdvihol sa z trónu a šiel do paláca bohov. Erra sa stal dozorcom. Za nejaký čas všetko bolo v najlepšom poriadku, ale odrazu vzplanul. Z chrámov sa stali miesta hýrenia, rúhania, osídlené oblasti sa stali púšťou, synovia znenávideli svojich otcov, matky znenávideli vlastné dcéry, kriví bežali rýchlejšie od nekrivých, starí pochovávali mladých, človek jedol človeka. Všetky hodnoty sa vyvrátli. Všetko sa konalo opačne, od ustáleného poriadku. Smrť číhala za každým rohom. Po čase, zásahom bohov, Erra sa musel vrátiť do svojej ríše a zase nastal poriadok.
Ninurta : boh oblasti Sumérska / Mezopotámie. Neraz ho stretneme aj pod menom Ningirsu. Klaňali sa mu v meste Girsu (alebo Telloh) a v oblasti Lagaš. Ninurta je tamojšou sedliackou verziou boha hromov, bleskov, dažďu a jara. Zároveň bol aj bohom pluha a orania. Jeho staršie meno bolo Imdugud (ktoré sa teraz číta aj ako Anzu), čo znamená „dažďové mračno“. V starších legendách sa mu pripisovala podoba tmavého dažďového oblaka, čo sa znázorňovalo, ako veľký čierny vták letiaci s rozšírenými krídlami a z levej hlavy chŕliacim ohňom. Postupom času, s tendenciou anthropomorfizmu, stará podoba tohto boha sa stáva už len jeho amblémom.
Ninurta bol synom boha Enlil a bohyne Ninlil (Belit), ale v iných materiáloch sa podáva, že bol synom aj bohyne Mah (Mami), ktorá bola bohyňou všetkých podôb. Manželkou mu bola Bau , v Nippure zvaná Ninnibru = kráľovna Nippura. V tomto meste, skorej sezóny orania, poriadal sa veľký festival na ich česť. Neraz sa stretneme aj s menom Gula, alebo Ninkarrak (Akkádia), Nininsina (Sumérsko), avšak vždy sa tu jedná o to isté božstvo.
Bau, podľa všetkého vypadá, že pôvodne bola bohyňou psov, lebo pod iným menom, ako Nininsina, znázorňovalo sa ju so psou hlavou. Neskoršie sa pes stáva jej amblémom. Ľudia sa v tom čase liečili všelijak a keďže si dali psom lízať rany, stala sa aj bohyňou ránhojičstva. Ináč vraj bola dcérou boha bohov, An a manželkou boha Pabilsag, boh dažďov, ktorého poznáme aj pod menom Ninurta a Ningirsu.
Okolo tohto boha jestvuje hodne legiend. Bol vraj mladý, urastený, obratný, nebojácny, pravý junák... nuž v zápase bohov o primát, vyšší bohovia si ho neraz volili za svojho „šampióna“ = reprezentant, obranca, zástanca... v súboji so „šampiónom“ opozičného tábora.
Ninurta bol bojovník pre poriadok na svete. Nenávidel chaos, divočstvo a vždy si zastal na stranu tých, čo bojovali proti krutosti. Zároveň bol aj „deus faber“ = majster umelec, boh, ktorý svet spoznával s novou technológiou civilizácie. Bol aj pánom medi, medených ložísk a výrobkov z tohto kovu. Z tohto vidíme, že musel žiť na začiatku doby medenej.
Sin : sumérske božstvo mesiaca, luny. Často ho stretneme aj pod menom Nanna, Nannar, Zu-en... Sin bol otcom boha slnka, Šamaš-a, ba v niektorých legendách, aj otcom bohyne Ištar (Aštarta), či ako ju poznali v Sumérsku, bohyne Inanna.
Sin / Nanna pôvodne sa vzťahovalo iba na splň mesiaca, na jeho svetlo v tom čase, kým Suen bol bohom mesačného kosáka. Neskoršie splynuli v jedno božstvo. Sin / Nanna sa stal aj bohom pastierov hovädzieho dobytka, lebo ten mesačný kosák sa im podobal na rohy býka. Tento boh pomáhal pastierom, aby v močiaroch vedľa Eufratu bolo vždy dosť trávy. Aby sa rieka občas vyliala, zaplavila okolie a takto zabezpečila šťavnaté pasienky a následne i hojnosť mlieka. Jeho spoločnicou bola Ningal, v tejto oblasti bohyňa trstiny, porastu močiarov... ktorá raz ročne navštevovala svojho otca, boha Enlil-a. Táto návšteva sa konala vždy v jarnom období, keď je mlieko najchutnejšie a syr najsladší, lebo otcovi nosila na ochutnanie bohatstvo jej kráľovstva.
Boha Sin-a najčastejšie vidíme, ako šedého, ale perfektných proporcií, čiperného starca s veľkou bradou farby lapis lazuli, ktorého čapicu krášlia rožky mesačného kosáka. Niekde mal až štyri rožky a medzi nimi stál mesiac. Kde sú šedy, tam sú vedy, aspoň máme také porekadlo aj my a vypadá rovnako to mali aj bohovia starého Babylóna, lebo k tomuto starcovi na poradu, veštenie... chodievali všetci bohovia. Jeho predpovede sa vždy splnili, avšak v čase zatmenia mesiaca, aj on sa skryl, čo znamenalo nejakú blížiacu sa katastrofu. Možno sa blížila vojna, suchota, hlad, zálavy a pod. ba až aj zemetrasenie.
Klaňali sa mu všade. Od starého mesta Ur, až po Haran v Assýrsku. Klaňali sa mu aj najvyššie osobnosti doby. Králi, ich synovia a dcéry sa neraz stali jeho slúžobníkmi.
Šamaš : boh babylónsky, ktorý v Sumérsku vystupuje pod menom Utu. Je to boh slnka, svetla, pravdy, spravodlivosti... V starých pamiatkách sa hovorí: „Svetlo Šamaša z nebies jasne svieti na celú zem a aj celé peklo.“ V náboženstve Mezopotámie, Šamaš (slnko), Sin (mesiac) a Ištar, Aštarta, alebo sumérska Iananna (Venuša) dospolu tvoria „svätú božskú trojicu“.
Šamaš je synom boha Sin a Ningal. Bol bratom bohyne Ištar, bohyne lásky, ale aj vojny. Manželkou mu bola bohyňa Aya, o ktorej je napísané, že bola mladá a krásna.
Šamaš po celý deň cestoval oblohou. Všetko si pozorne prezeral. Všetko videl a všetko spoznával. Odhaľoval tajomstvá. Kto potreboval nejakú pomoc, tomu pomohol, toho odmenil, ale zároveň aj trestal tých, čo si to zaslúžili.
Prvý zákonník sveta, „Hammurabiho zákonník“ (tak sa menoval kráľ Bylónu) sa písal pod jeho dozorom. Ako boh spravodlivosti kráľovi Babylónu diktoval svoju vôľu. Prísahy sa skladali v jeho mene. Šamaš strašne nenávidel každý klam, každú lož. V tejto práci mu pomáhali aj dvaja nižší bohovia. Girru, boh ohňa, plameňa a Nusku, boh svetla.
Jeho kult sa skoncetroval na mestá Larsa a Sippar, rovno v strede krajiny, takže v týchto dvoch mestách, jeho chrámi sa nazývali aj „svietiace domi“.
Šamaš, ako boh slnka, svetla... neustále bojoval s tmou, tmárstvom a diabolstvom. Vlastne stal sa aj bohom celého vesmíru. Na rôznych reliefoch sa ho často znázorňovalo s diskom, symbolom slnka.
Keďže toto bol pravý boh – junák, veľmi poctivý, bezvadného charaktera, v dobovej mytológii sa sotva s nim stretneme. Bol bezvadný, kým všetci ostatní bohovia sa často správali, chovali, ako ľud tej doby.
Tammuz : božstvo Mezopotámie, ktoré v Akkádii poznali aj pod menom Dumuzi. Bol to boh plodnosti, v rukách mal nový cyklus žitia a hlavne jarnú sezónu. Meno Tammuz, bude odvodené z akkádskeho Tammuzi, ktoré je podobou sumérskeho Damu-zid = bezvadný mladík. Neskoršia sumérska podoba písania bola Dumu-zid, z čoho sa vyvinulo Dumuzi. Najstaršie písané dáta siahajú do čias rokov 2600 až 2334 p.n.l. avšak jeho kult má určite hodne staršie korene.
Jeho najčastejším epitétem, prímenom, bolo Sipad = po ang. Shepherd = pastier oviec, ovčiar, čoban. Toto Sipad sa veľmi zanáša na ger. slovo pre ovčiara, pastiera a ak sa podívame na jeho etymológiu v oxfordovom et. slovníku, najdeme vysvetlenie:
Ang. shepherd vzniklo zo slova sheep = ovca + herd = stádo. Keď sa podívame na et. slova sheep, hol. schaap, st.h.n. scaf, nem. schaf, západoger. *skaepa, zistíme, že toto ger. slovo v skupine ie. jazykov nema žiadne príbuzenstvo, či inými rečmi, do tejto jaz. skupiny sa dostalo najskôr z tejto, mezopotámskej oblasti.
Otcom mu bol boh Enki a matkou, bohyňa Duttur, ktorú sa znázorňovalo v podobe ovečky. Tiež, same meno Dumu-zid a ďaľšie dve variácie, Ama-ga = matka mlieko a U-lu-lu = rozširovateľ pasienkov ukazujú, že on v rukách mal všetko, čo si ovčiar môže zažiadať. Šťavnaté pasienky v púšti, jarenie sa oviec, zdravé jahniatká a hlavne dostatok mlieka, aby novonarodené jahniatká prosperovali.
Niekde koncom II. milénia a začiatkom I. milénia p.n.l. jeho kult prechádza aj do Assýrie a tu sa mu mení aj charakter. Z boha ovčiarov, stáva sa boh sedliakov, pestovateľov zrna. Keď sa úroda strhla, vtedy aj Tummuz umrel, aby s príchodom novej sezóny, zase ožil.
Okolo roku 2000. p.n.l. v mestách Ur, Umma... sa konal veľký festival „sobáša“ tohto boha s bohyňou Inanna. Festival sa určoval podľa hviezd, ale vždy to dopadlo na koniec februára a začiatok marca.
Druhý festival sa konal, v závislosti od hviezd, ale vždy to bolo koncom júna, začiatkom júla, kedy sa neriekalo a pochovávalo Tammuza.
Ako aj iné božstvá, ani on sa nezaobišiel bez najrozličnejších legiend okolo jeho „putovania“ podsvetím, vzkriesenia...
Pôvodne, Tammuz bol bohom ovčiarov, ale neskoršie, hlavne v severnejších, vlhkejších oblastiach, adaptovali si ho aj kraviari a tu sa mu matkou stáva bohyňa Ninsun, matka divých kráv, ba keď si ho adaptovali záhradníci, stáva sa aj bohom datlí atď.
.............................pokračovanie nasleduje.................
............................................................................
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára