Pomník 8 hodinovému pracovnému času.

                

  ...........................................................................................................

  V tom obdĺžniku na vrchu stĺpa sú tri zlaté osmičky.     

 Pomník 8 hodinovému pracovnému času.

            Ani v samom Melbourne nie je mnoho tých, čo vedia, že na severnom okraji „city“ (stredu mesta), na námestíčku vedľa budovy odborových hnutí, stojí aj pomník 8 hodinovému pracovnému času. Hádam jediný na svete.

            Od samého začiatku jestvovania kolónií na opačnom konci sveta, začal sa aj boj o regulovanie pracovného času. Už prvý guvernér Phillip určil, že trestanci budú robiť od svitu, do mraku. V letnom období to bude od 05 – 19 hodín, čo predstavovalo 11 ½  hodinový pracovný čas, s tým, že je tam započítaná aj 2 ½ hodinová prestávka, oddych. Slobodní občania robili podľa dohody so zamestnávateľom, avšak už prvý záznam o 8 hodinovom pracovnom čase najdeme v roku 1847. Vtedy v meste Otago, Nový Zealand (administroval sa zo Sydney), ustanovili 8 hodinový pracovný čas. Netrvalo dlho,   v Austrálii sa objavili zlaté polia, čo zapríčinilo nedostatok pracovnej sily v mestách takže v 1855. roku kamenári si vybojovali tiež 8 hodín. Postupom času, hlavne kvalifikovaní robotníci, majstri, tiež si to vybojovali. Koleso sa pohlo. Na rad prichádzajú ženy zamestnané vo fabrikách, obchodníci, detská pracovná sila, baníci a demonštrácie nepokojnej triedy sa len množili.

            Rok 1888 je zaznamenaný, ako rok neustáleho boja o 8 hodinový pracovný čas. Heslom bolo: 8 hodín roboty, 8 hodín rekreácie, 8 hodín odpočinku.

            8 hodinový pracovný čas si získali robotníci vo Victorii a v N.S.W. (1896), Queensland, Južná Austrália... Robilo sa však 6 dní, čiže 48 hodín, efektívne, lebo raňajkové a obedové prestávky neboli tu započítané.

            V 1948. roku prichádza zákon o 40 hodinovom pracovnom čase a 70. roky XX. st. prinášajú už 35 hodinový pracovný čas. 

            Povojnové roky, prudký rozmach priemyslu, predstavujú aj masový príliv imigrantov z Británie a Európy. Krajina však aj tak trpí chronickým nedostatkom pracovnej sily a aby sa prisťahovalcov prilákalo, zadržalo... prináša sa aj zákon o „Long Service Leave“ = dovolenka z dlhej služby u jedného zamestnávateľa. Mimo bežnej ročnej dovolenky v trvaní 4 týdňov, po 15. rokoch u toho istého zamestnávateľa, robotník dostane ešte jednu trojmesačnú dovolenku a následne, po tomto je už každých 5 rokov. Koncom 70-tých rokov sa toto koriguje. Prvá je po 10. rokoch a potom, každých 10 rokov.

            O túto dovolenku bojovali hlavne prisťahovalci z Británie a odôvodňovali ju: 4 týždňová dovolenka nestačí, aby sme si urobili návštevu rodnému kraju. Na to potrebujeme 1 mesiac plavby domov, 1 mesiac pobytu v kraji a 1 mesiac na plavbu späť. (Vtedy sa cestovalo hlavne loďou.)

            Ak vás cesta privedie aj do Melbourne, obídite aj tento pomník. Je skromný, ale v sebe skrýva dlhý zápas robotníckej triedy. Nie, v Austrálii neoslavujeme deň 1. mája, ako medzinárodný deň robotníkov, ale v každom štáte to máme inak. Vo Victorii je to v marci... Oslavuje sa deň, kedy sa v jednotlivom štáte získal 8 hodinový pracovný čas a toto bolo hodne skorej, ako kde koľvek vo svete.   

..........................................

.........................